Život Tvojej rodiny aj Teba je už roky prepojený s rómskou komunitou. Ako dlho to už trvá a čo ťa k tejto práci pritiahlo?
Áno, som veľmi vďačný, že v službe v rómskej misii nie som sám. Že je so mnou manželka aj moje deti, ktoré s rómskou misiou vyrástli. U mňa to začalo počas rokov teologických štúdií, kedy som začal prežívať toto špecifické povolanie a kedy sa ma Boh pýtal, či to naozaj chcem, napriek tomu všetkému čo s tým súvisí. To som vtedy len nejasne tušil. Začalo to niekedy v roku 1999 a od roku 2005 som vyčlenený pre rómsku misiu. Sám by som si to asi nevybral, ale teraz viem, že to bolo to najlepšie, čo pre mňa Boh vybral. Nemenil by som.
Prepájanie Rómov a „Nerómov“ a vyťahovanie rómskych rodín z biedy v osadách je asi dlhodobá cesta. Čo sa vám v Rómskej misií podarilo, na čo si najviac hrdý?
Neviem, či som na niečo hrdý. A určite nie som hrdý na to, že vyťahujem Rómov z biedy, lebo to nerobím. Skôr by som povedal, že som šťastný z toho, keď sa niekto obráti k Bohu a dozrie vo viere a slúži Bohu aj spoločnosti. To potom dotyčný vyjde z biedy takej, či onakej sám. A často aj jeho rodina. Otec, a ja aj ako duchovný otec, mám buď hrdosť alebo hanbu podľa toho, ako žijú moje deti.
Žiješ teraz na Sigorde a prerábaš budovy bývalej Lesníckej školy na krásne centrum, v ktorom sa môžu stretávať rôzne komunity. Videl som ubytovacie priestory, kaplnku, miestnosti na hry pre deti aj dospelých, priestor na vzdelávanie, kaviareň, telocvičňu a ďalšie. Aké aktivity tu budú prebiehať v ďalších rokoch?
To by som aj ja rád vedel. Centrum, ktoré sme nazvali SAVORE SIGORD, má byť pre všetkých. Čo sa týka aktivít rómskej misie tak sú to naozaj rôzne podujatia duchovného, kultúrneho aj spoločenského charakteru, vzdelávacie i športové akcie. Jedným z hlavných zámerov je, aby Rómovia mohli vyjsť zo svojej komunity a stráviť deň v inom prostredí, zažiť kultúru Božieho kráľovstva, prijatie, aby sa mohli stretnúť so Slovákmi a Slováci s Rómami. Ďalším zámerom je, aby sa veriaci Rómovia mali s čím identifikovať. Aby mali inštitúciu, do ktorej patria a kde sú doma. Ja mám rád zmenu, takže nikdy nemám úplne stabilný harmonogram. Takmer každý rok je to s programom inak. Snažím sa skôr reagovať na to, čo je pre ľudí, ktorých sprevádzam, a misiu práve aktuálne.
Keby si sa mal pozrieť späť na svoju misiu s komunitou Rómov, čo ti títo ľudia dali, čim ťa najviac obohatili a čo sa snažíš dávať ty im?
Keď mi Rómovia blahoželajú, skoro vždy mi prajú trpezlivosť. Myslím, že v tomto som celkom pokročilým žiakom. Tiež ma okradli o perfekcionizmus. A naučil som sa rozprávať aj správať sa jednoducho. A tiež stavbárčina… A určite mi dávajú veľa lásky aj úcty.
Ja sa snažím dávať im tiež lásku, snažím sa ich učiť žiť životom viery. Nesnažím sa Rómom pomáhať, ani rozvíjať pracovné návyky. Skôr sa snažím naučiť ich „používať krídla“. To mi aj niekoľkokrát Slováci v mojich farnostiach vyčítali, že dávam Rómom krídla.
Občas počúvam rôzne, väčšinou kritické, komentáre ľudí na adresu Rómov. Cítim z nich neznalosť tejto komunity, nepochopenie, niekedy len hodnotenie následkov ale nie skutočných príčin stavu, kde sa mnohí Rómovia ocitli. Zároveň si myslím, že negatívny postoj, segregácia, predsudky a niekedy až rasistické postoje k Rómom nič nevyriešia. Čo sa vám v práci s Rómami osvedčilo a čo nie?
V zmysle otázky sa nám najviac osvedčilo, a to na obidvoch stranách, keď si to jednotlivec zažije v opačnej komunite na chvíľu sám. Aj Rómovia sú rasisti. Len u Slovákov je hnacím motorom rasizmu pocit nadradenosti, kým u Rómov je to pocit menejcennosti. Mnohí sa po skúsenosti, keď sa osamote ocitli na nejaký čas v kruhu tých iných, úplne obrátili vo svojom zmýšľaní. Bolelo to, ale potom prišla sloboda.
Viem, že každý človek je iný a prisudzovať nejakému národu alebo etniku nejaké spoločné vlastnosti nie je celkom správne. Ale spýtam sa ťa – čo sa ti najviac páči na Rómoch, s ktorými pracuješ a čo ťa na nich najviac rozčuľuje?
Tiež som sa naučil a stále sa učím, že Rómovia sú veľmi rôzni ľudia, niektorí temperamentní, niektorí divokí, iní utiahnutí, iní intelektuáli, iní citliví… preto je to ťažké povedať. Ale určite sú spoločenskejší (čo ja veľmi nie som), radi sa smejú, sú priamejší, viac rozmýšľajú srdcom ako hlavou. Čo ma rozčuľuje? Možno to, že nedotiahnu veci do konca podľa môjho chápania konca. Ale na to používam také svoje príslovko: „nádych, výdych“… Keď sú niektorí ochotní robiť v tíme Róm + Slovák, väčšinou to má „šťávu“ aj sa to dotiahne. Potrebujeme sa. Len kedy to zistíme.
Veľa „bielych“ má predsudky voči Rómom, stretávaš sa aj s predsudkami Rómov voči nám? Ako sa dajú tieto bariéry, ktoré si medzi sebou staviame prekonať?
Už som to načrtol pri predchádzajúcej odpovedi. Áno, predsudky sú na oboch stranách. Ťažko povedať, ktoré sú väčšie alebo nebezpečnejšie. Obe spoločnosti si žijú svojim životom. Viac menej sa nepotrebujú. Aspoň nie na tej osobnej rovine. Aby sa stretnutie uskutočnilo, väčšinou to musí niekto podnietiť. Takto sa predsudky väčšinou zjemňujú. Je to jedna z úloh misie. Ale samozrejme sú potrební aj iní podnecovatelia. Osobne som tiež musel prejsť konfrontáciou s vlastnými predsudkami voči Rómom. Nielen osobnými, ale aj spoločenskými. Mnohí ľudia si ale nechcú priznať, že majú predsudky. Ale ich reči a vnútorné aj vonkajšie postoje na to jasne ukazujú.
Veríš, že raz nebudú na Slovensku chudobné rómske osady so spôsobom života, ktorý nepatrí do Európy a 21. storočia? Kedy to bude a čo všetko sa musí stať aby to bolo?
Touto vierou sa nezaoberám. Takto chudobní boli aj naši predkovia, no pre nás to už ani nie je pravda. Mali veľa detí. Učili ich českí a maďarskí učitelia. Rodičia im nedovolili študovať, lebo potrebovali prežiť. Ježiš povedal, že chudobných máte medzi sebou vždy. A On vie zariadiť, aby to tak bolo. Skôr mám vieru, že ani morálka chudobných nemusí byť bezbožná. A že môžu prísť do neba.
Si kňaz. Na Slovensku sa k viere hlási pomerne veľký počet obyvateľov, ale keď sa pozeráme na rôzne hádky, konflikty, kriminalitu alebo korupciu, tak to veľmi na „kresťanské skutky lásky“ nevyzerá. Ako pristupujú k viere a svojmu pastierovi tvoje rómske ovečky?
Majú ma radi. A ja mám rád ich. A ako pristupujú k viere, to potom naozaj vidno zo skutkov. Myslím, že veľa rómskych ovečiek to myslí úplne vážne, vidno ovocie. A ako pastier ich učím, že nevyriešia problémy sveta a stačí, keď vyriešia veci, za ktoré nesú zodpovednosť.
Keby si nejako vedel ovplyvniť správanie väčšinového obyvateľstva na Slovensku k Rómom, čo by si nám odporučil so svojich skúseností?
Nie som si istý, či sa to dá odporučiť slovne. A sú na to potrebné obe strany. Ale stručne asi takto: Musí byť vôľa prestať sa navzájom obviňovať, a prestať sa báť jeden druhého. Potom sa ako ľudia môžu stretnúť a začať rozprávať, chápať jeden druhého a byť si navzájom užitoční.
Len čo s tou slobodnou vôľou jednotlivcov a so zakoreneným rozmýšľaním spoločnosti. Z ľudského pohľadu je to skôr nemožné.
No Bohu je všetko možné.
Text: Ján Košturiak
Video s Martinom Mekelom: https://www.youtube.com/watch?v=umPvKkurU7k&t=1012s
