Vladimír Vaňo je hlavný ekonóm spoločnosti Wealth Effect Management. Pôsobil ako externý poradca vicepremiéra a ministra financií, dlhodobo patrí medzi najcitovanejších slovenských analytikov a je členom Výboru pre makroekonomické prognózy pri Ministerstve financií SR.
Keď sa dnes pozriete na svet očami podnikateľa, ktorá kríza je tá najvypuklejšia?
Tou aktuálne najvážnejšou geopolitickou krízou je napätie v Hormuzskej úžine. Zdalo sa, že potrvá možno niekoľko mesiacov, ale ukazuje sa čoraz viac, že môže ísť o dlhotrvajúcu krízu. V druhom polroku ju pocítime nielen vo forme zvýšených cien pohonných látok a energií, ale sprostredkovane neskôr aj v cenách poľnohospodárskych komodít, a teda v zrýchlenej inflácii potravín.
Tá zimná sezóna bude napríklad na európskom trhu s plynom sledovaná s veľkým napätím. Odstrihli sme sa od dodávok z Ruska a nahradili ich nezanedbateľnými dodávkami skvapalneného plynu z Kataru, ktoré práve v dôsledku tejto krízy vypadli. Levím dielom sa ich darí nahradiť dodávkami zo Spojených štátov, ale má to svoju cenu. Napĺňanie zásobníkov tento rok napreduje najhoršie od obdobia pred ukrajinským konfliktom.
K tomu sa pridáva aj počasie.
Presne tak. Tá geopolitická kríza sa spája aj s čoraz viditeľnejšou krízou, ktorú prinášajú klimatické zmeny vrátane extrémov v počasí. A tie majú veľmi hmatateľné ekonomické náklady. Najviditeľnejšie ich vidíme v Nemecku na Rýne, ktorý je chrbtovou kosťou najpriemyselnejšej časti krajiny, a vidíme to aj na lodnej doprave po Dunaji. V ďalších rokoch to pocítime jednak na nákladoch na sanovanie dôsledkov, ale aj na nevyhnutnosti investovať do opatrení, ktorými ekonomiku prispôsobíme klimatickým zmenám.
Vy ale hovoríte, že ešte väčšiu tému na Slovensku podceňujeme.
Áno. Na Slovensku zatiaľ výrazne podceňujeme ten nový megatrend technologických zmien, ktoré sa netýkajú len umelej inteligencie, ale aj odvetví, ktoré s ňou súvisia. Ten megatrend prináša výrazný nárast dopytu po zdrojoch, ktoré sú súčasťou dodávateľského reťazca pre umelú inteligenciu. Počnúc elektrickou energiou cez rozvodné siete až po technológie potrebné na vybudovanie dátových centier, bez ktorých moderná digitálna ekonomika nebude môcť fungovať.
Budúca ekonomika bude potrebovať dramaticky viac elektrickej energie. Nielen kvôli zelenej tranzícii, teda znižovaniu objemu vypúšťaných skleníkových plynov, ale aj kvôli rozmachu digitálnej ekonomiky. A ten rastúci dopyt v Európe zatiaľ podceňujeme. V Spojených štátoch si tie najväčšie technologické giganty už tieto zmeny uvedomujú a masívne investujú do energetických zdrojov vrátane malých modulárnych jadrových reaktorov aj do firiem, ktoré stavajú dátové centrá.
Taká malá pikoška. V Spojených štátoch sa zdá, že objem investícií do výstavby dátových centier už doslova vytláča investície do iných typov komerčných nehnuteľností. Je to naozaj dôležitý megatrend.
Čo z toho vyplýva pre Európu?
Ten megatrend odhalí niektoré zanedbané oblasti. Jednou z takých, na pohľad nudných, sú nedostatočné investície do rozvodných sietí vrátane vysokonapäťových. Varovný signál prišiel, keď celé Španielsko zažilo dlhšie trvajúci výpadok elektrickej energie. Jedným zo symptómov toho, prečo k blackoutu došlo, boli práve nedostatočné investície do sietí. Malé lokálne blackouty zažívajú kvôli teplu aj Spojené štáty.
Pripomína to, že ani po viac než štyridsiatich rokoch sme sa v Európskej únii nedokázali hmatateľnejšie posunúť v téme energetickej únie. V letných mesiacoch majú severské krajiny dostatok elektrickej energie z vodných zdrojov a tá je mimoriadne lacná. My ju ale reálne nevieme dopraviť do južných krajín, ktoré musia kvôli odstávkam jadrových zdrojov a nízkym hladinám riek znižovať kapacitu. Chýbajú nám interkonektory, teda vysokonapäťové prepojenia medzi členskými krajinami. To sú veľmi hmatateľné dôsledky reťaziacich sa kríz na podnikateľský sektor.
Obranný priemysel a návrat dodávateľských reťazcov
Samostatnou témou je strategická autonómia.
Obranný priemysel bol zhruba do roku 2022, do začiatku agresívnej ruskej invázie na Ukrajinu, takou popolúškou podnikateľského sektora. V Európskej únii bol tak trochu pacifisticky zaznávaný. Teraz sa ukazuje, že potrebujeme viac investícií do toho, aby sme obranné spôsobilosti dokázali vyrábať vo vlastnej réžii. Štyristoštyridsaťmiliónová Európska únia je druhou najväčšou ekonomikou sveta hneď po Spojených štátoch. Ale v dôsledku toho, že sme si zvykli na obranný dáždnik Severoatlantickej aliancie, sme viaceré kľúčové spôsobilosti akoby outsourcovali. V období obchodných vojen sa nám to vypomstilo.
Podceňovanou témou na Slovensku, ktorá už prináša zaujímavé podnikateľské príležitosti v Českej republike, je to, že mnohé z veľkých obranných firiem majú sieť subdodávateľov. A v dôsledku nearshoringu a friendshoringu, teda presunu dodávateľských reťazcov do geograficky bližších alebo priateľsky naklonených lokalít, sa otvárajú príležitosti pre malé a stredné firmy, o ktorých sme si mysleli, že sa už nevrátia.
Prvým varovaním pre globalizáciu bola pandémia.
Prvý varovný prst priniesla takzvaná kríza dodávateľských reťazcov po pandémii. Vtedy sa ukázalo, že základný predpoklad, teda že prepravné náklady sú pri veľkých objemoch zanedbateľné a na dodávateľské reťazce sa dá vždy spoľahnúť, neplatí. Ukázalo sa, že dodávky z geograficky vzdialenejších teritórií nemusia byť ani také lacné, ani také spoľahlivé.
Malé a stredné firmy v minulosti doplácali na globalizáciou tlačený trend najnižších možných výrobných nákladov kdekoľvek na svete. Dnes sa im otvára priestor.
Čím sa dnešné krízy líšia od tých, ktoré ste zažili predtým?
V deväťdesiatych rokoch množstvo príležitostí pre firemné inovácie prinášala integrácia slovenského hospodárstva do európskej ekonomiky a otvorenie sa globalizovanému trhu. Aj dominantný sektor Slovenska, automobilový priemysel, z toho ťažil plnými priehršťami. Tie najprémiovejšie modely s najvyššou pridanou hodnotou sa tu vyrábajú pre globálny trh vrátane Spojených štátov a Číny. A práve tých sa dotkla obchodná vojna a fragmentácia svetového obchodu.
Dotcomová bublina bola skôr krízou premršteného optimizmu, no je dobré pripomenúť si, že priniesla masívne investície do fyzickej infraštruktúry, do optických káblov a rýchleho internetu. Práve na tej infraštruktúre, ktorá po splasnutí bubliny zostala, vznikol úspešný sektor elektronického obchodu. Potom prišiel krach Lehman Brothers a prudká recesia v roku 2009.
Ale pandémia, dovolím si povedať, bola historickým zlomom. To, ako sme si aj ako makroekonómovia predstavovali ideálne usporiadanie hospodárskych vzťahov vo svete, bolo postavené na čoraz intenzívnejšej globalizácii a raste svetového obchodu. Po pandémii prišla kríza dodávateľských reťazcov, energetická kríza, kríza poľnohospodárskych komodít a fragmentácia svetového obchodu. K tomu prvé náznaky obmedzenia prístupu ku kritickým surovinám vrátane vzácnych kovov, v ktorých spracovaní dominuje Čína. To všetko pripomína, že sme zrejme na začiatku novej éry.
Prečo je AI príležitosťou najmä pre menšie firmy
Kde v tom všetkom stojí umelá inteligencia?
Vnímam ju ako súčasť začiatku dôležitých technologických zmien, ktoré budú ťahať ekonomický rast v najbližšej budúcnosti. Už dnes sme v situácii, keď by americká ekonomika zrejme bola v jednotlivých kvartáloch v recesii, nebyť masívnych investícií do infraštruktúry súvisiacej s umelou inteligenciou. Tie investície sa odhadujú na úrovni dvoch percent hrubého domáceho produktu, čo je pre taký nový a mladý sektor nezanedbateľné.
Na májovej konferencii Globsec v Prahe padla otázka pre veľmi skúseného investora zo Singapuru, aká časť budúcej ekonomiky bude ovplyvnená umelou inteligenciou. Odpovedal rezolutne: „Všetok hospodársky rast v budúcnosti bude závisieť od AI.“
Na koho to dopadne najviac?
Práve pre menšie a stredné firmy predstavuje umelá inteligencia mimoriadnu príležitosť pre rast produktivity práce. Teda pre rast výstupov bez nevyhnutného najímania ďalších ľudí. Stále je vo firmách veľa aktivít, najmä v administratíve, ktoré je možné zautomatizovať a kde rozhodnutie o spustení a ukončení procesu na konci dňa urobí človek. Mimochodom, nie je vždy nevyhnutné siahať po umelej inteligencii, keď stačí jednoduchá automatizácia už dostupnými nástrojmi.
Možno na tom horšom konci budú práve veľké korporácie. Posledné desaťročia technologických inovácií ukazujú, že sú to spravidla malé a stredné firmy, ktoré prichádzajú s novými myšlienkami a rýchlejšie ich vedia prispôsobiť trhu a uviesť ho do komerčného využitia. Veľké korporácie inovujú pomalšie a majú vyššie neproduktívne administratívne náklady.
Toľko sa straší tým, že prídeme o prácu.
Zatiaľ okolo AI panuje veľa dojmov a málo čísel. Tie doteraz dostupné čísla, napríklad o zamestnanosti softvérových developerov, kde sa straší najviac, zatiaľ ukazujú, že umelá inteligencia výrazne zvýši produktivitu tých ľudí. Na konci dňa si to bude vyžadovať dohľad, ľudský faktor.
Prirovnal by som to k tomu, ako sa v osemdesiatych rokoch strašilo s príchodom osobných počítačov. Už vtedy sa argumentovalo, že rozhodnutia vždy bude robiť človek, nikdy nie stroj. Ale ten stroj dramaticky zvýšil rýchlosť a efektivitu.
Máte na to obľúbený príklad s písacími strojmi.
V povojnovom období bol nevyhnutnou súčasťou každého pracoviska písací stroj, dokonca množstvo písacích strojov. A boli ľudia s dedikovanými pracovnými pozíciami, takzvané pisárky, ktorých zručnosťou bolo rukou písaný alebo diktovaný text profesionálne a rýchlo prepísať. Existujú štatistiky o tom, že povolanie sekretárky bolo v mnohých štátoch USA tým najfrekventovanejším. Či išlo o lekára, lekárnika alebo manažéra, vždy potreboval niekoho, kto zaňho produkoval pekne formálne vyzerajúci písaný text.
Potom prišli osobné počítače a textové procesory. Nevideli sme masové protesty sekretárok v duchu hnutia ludditov z osemnásteho storočia, ktorí rozbíjali tkáčske stroje zo strachu, že ich oberú o prácu. Tá transformácia bola celkom plynulá a dnes už si dávno všetci píšeme vlastné texty. Nepotrebujeme k tomu sprostredkovateľa, ktorý ovláda mechanický písací stroj.
Technologické inovácie totiž spravidla automatizujú a odbúravajú práve tie najnudnejšie, rutinné typy práce. Tým uvoľňujú ruky a vytvárajú priestor na to, aby budúce generácie mali viac kapacity na tvorivý typ práce.
Zostane vôbec niečo, čo AI neprevezme?
Aj v ekonomike ovládanej umelou inteligenciou bude platiť, že ľudia nasledujú ľudí a ľudia kupujú od ľudí. Nástroje na cold calling síce vedia imitovať ľudského predajcu, ale asi málokto uzatvorí obchodný kontrakt so strojom. Vždy budeme chcieť mať ako protistranu živého človeka.
A máme na to aj precedens. Keď prišli cédečká a MP3, všetci si povedali, že zabijú LP platne. V realite platne zažili renesanciu, lebo sa našla skupina spotrebiteľov, ktorá nechcela dokonalý digitálny zvuk. Alebo pivo. Bolo obdobie, keď globálne koncerny skupovali menšie pivovary a predávali jeden globálny brand. A po čase si spotrebiteľ povedal, že chce to miestne uvarené remeselné pivo. V Nemecku som sa dočítal, že tam prežíva šesťtisíc značiek piva práve preto, že si ich miestny spotrebiteľ kupuje.
Inovuj, alebo neprežiješ
Čo z toho vyplýva pre podnikateľov?
Napriek všetkým novotám a megatrendom si dovolím povedať, že základy hospodárstva sa nezmenili od čias Josepha Schumpetera. Ten poukázal na to, že je to práve sila kreatívnej deštrukcie, ktorej nositeľmi sú podnikatelia s ich inováciami, čo na konci dňa generuje hospodársky rast a rast produktivity práce. Takže platí: inovuj, alebo neprežiješ. Innovate or perish.
Spoločenskou úlohou podnikateľov nie je len generovať zisk a z neho cez investície budovať kapitál. Tou nezastupiteľnou spoločenskou úlohou podnikateľov je práve inovovať, a tak prispievať k rastu produktivity. A rast produktivity je kľúčom k odomknutiu vyššej životnej úrovne.
Znie to ako povinnosť.
Ten pohľad na inovácie by nemal byť taký, že je to nejaký tlak. Ekonómia je veda, ktorá sa zaoberá tým, ako saturovať ľudské potreby a túžby. A tie sa neustále vyvíjajú a menia. Proces inovácií je len procesom držania prstu na tepe doby, a hlavne na tepe meniacich sa túžob a potrieb spotrebiteľov. Potom prispôsobenia alebo vynájdenia takých tovarov a služieb, ktoré tie potreby spĺňajú. A vtedy sa ponuka stretne s dopytom a vzniká nový hospodársky rast, postavený práve na inováciách.
