Čo Vás pôvodne priviedlo k záujmu o kybernetiku a robotiku, a ktorá udalosť alebo skúsenosť bola pre Vás rozhodujúca vo výbere tejto kariéry?
Pôvodne som sa hlásil na Fakultu elektrotechniky a informatiky z dôvodu, že som sa chcel naučiť dobre programovať a to najmä počítačové hry. Tento sen som mal od malička. Osud to však zariadil, že som skončil nakoniec na odbore automatizácia. Tam som sa naučil dobre riadiť všetky možné zariadenia, stroje, vrátane robotov. A roboty ma z celého širokého spektra v odbore kybernetika bavili najviac. Čiže som programoval niečo, čo sa nepohybovalo na obrazovke, ale v reálnom svete. O to väčší „wow“ efekt som počas štúdia robotiky a kybernetiky zažil.
Máte nejaké konkrétne ciele alebo sny v oblasti robotiky a kybernetiky, ktoré by ste chceli v najbližších rokoch dosiahnuť?
Priznám sa, že som si mnohé z nich už splnil. Nedávno som navštívil napríklad University of Toronto, Harvard alebo MIT na americkom kontinente. To sú jedny z najlepších univerzít na svete a mal som príležitosť vidieť, ako tam robia robotiku alebo celkovo vzdelávanie v inžinieringu. Ešte predtým som sa mohol stretnúť počas European Robotics Forum 2022 s prof. Siegwartom z ETH Zürich. On je naozajstná celebrita svetovej robotiky. Jeho prednáška o lietajúcich systémoch na jeho univerzite bola neskutočná. Alebo mám celkom osobný vzťah s prof. Sicilianom, jedným z dvoch editorov biblie o robotike – Handbook of Robotics.
V roku 2023 sa nám spolu s tímom a spoločnosťou VÚEZ podarilo vystavovať na výstave Automatica v Mníchove, to bol tiež jeden z mojich snov. Takže, ako vidíte, mnoho som si ich už splnil. Ale, mám pred sebou ešte jednu veľkú výzvu, ktorú by som chcel dosiahnuť. Chcel by som kvalitatívne a kvantitatívne vytvoriť priestor podobný robotickému Fraunhoferu v Štuttgarte. Kolegovia už na tom pracujú v rámci rozsiahleho projektu Science Hills, tak snáď to raz dotiahneme aj do takejto podoby. A určite je mojím snom za sebou zanechať fungujúce a prosperujúce pracovisko (Ústav robotiky a kybernetiky + Národné centrum robotiky), kde sa študenti a moji kolegovia budú vedieť naplno realizovať.
Aká bola najväčšia výzva, s ktorou ste sa stretli pri Vašej vedeckej práci alebo pri realizácii projektov a ako ste ju prekonali?
Najväčšia výzva pre mňa osobne bolo naučiť sa spolupracovať s praxou. Ono totižto akademický svet a ten firemný sú dosť odlišné. A zároveň sa navzájom potrebujú. Toto zosúladiť a naučiť sa aj hovoriť nie, bolo veľmi ťažké. Niektoré veci sa vydarili, niektoré nie. Dôležité je, že teraz už máme pomerne funkčný systém práce s firemným prostredím a vieme aj prezentovať, čo od nás môžu čakať a čo nie.
Keď som bol mladší, do všetkého sme išli po hlave, všetko sme chceli robiť. Niekedy to však narazilo na obmedzenia akademické alebo aj firemné a nefungovalo to.
Druhá výzva, ktorú sme zatiaľ nezvládli, je slovenské grantové a projektové prostredie. Je škoda, že je tak deformované. Viem to už porovnať, pretože som bol niekoľko krát hodnotiť projekty v Bruseli, alebo aj pre iné krajiny ako sú napríklad Estónsko. Mám za sebou aj niekoľko európskych projektov v rôznych štruktúrach. Mne tu tie veci prídu tak nezmyselne nastavené a len na pozadí tuším, prečo je to tak.
U nás nikoho nezaujíma, čo ste za verejné financie spravili, tu sa každý pýta len na formu. Ako ste toto nakúpili, prečo ste kúpili toto a nie tamto, keď v projekte ste pred štyrmi rokmi napísali toto a pod. Prípravná aj implementačná časť projektov na Slovensku nie je zvládnutá ani len na štandardnej úrovni. Európske projekty majú celodennú obhajobu dosiahnutých výsledkov a nejaké zmeny v rozpočte nie sú to, na čom sa bazíruje. U nás teda prevláda forma, v zahraničí je to obsah. Toto nám všetkým veľmi ubližuje a je to formované vzájomnou nedôverou. Snáď sa raz dožijem zmeny – zmeny myslenia. A nás vedcov, výskumníkov a vývojárov nechajú tvoriť, nielen vypĺňať papiere. Oberá nás to o čas, je to neefektívne pre všetky zúčastnené strany. Ale, aspoň sa majú na ministerstvách s čím zabávať.
Ktorý projekt alebo objav na ktorom ste pracovali, je pre Vás osobne najvýznamnejší a prečo?
To je naozaj ťažké vybrať len jeden. Mám v hlave niekoľko míľnikov. Prvý ÉU projekt s celkovým počtom takmer 40 partnerov a rozpočtom 16 miliónov EUR. Vidieť v procese takýto projekt a pozerať sa na manažment takéhoto projektu, to bola pre mňa veľká škola. S kolegom sme si povedali, že aj za menšie peniaze tam zaberieme a oplatilo sa.
Fínske VTT nás zavolalo aj do ďalších projektov, dokonca nám zverili na zodpovednosť už aj nejaké úlohy a aktuálne ma prizvali do jedného boardu konzorcia, ktoré je pokračovaním toho prvého projektu.
Najväčšie zážitky
Ďalším veľkým zážitkom bol projekt pre švédske RISE. Tam sme digitalizovali niekoľkým švédskym firmám ich výrobu a poskytovali sme im rôzne analýzy a pohľady na zlepšenia. RISE nás s touto témou digitalizácie zavolalo ešte niekoľkokrát do spolupráce. Preto som si istý, že máme aj my čo v Európe ponúknuť. Treba to len ukázať.
Za významný považujem aj projekt UAVLIFE, keď sme mali prvýkrát na pleciach väčší rozpočet a niekoľkých partnerov. Snažili sme sa zúročiť naše skúsenosti z EÚ projektov a uviesť k životu unikátne riešenia v lete autonómnych dronov. Zo slovenských mi príde ešte skvelý projekt Expandi4.0, kde sme okrem iného vytvorili vzdelávací program Inžinier4.0. Podľa mňa je to unikát v širokom okolí inšpirovaný švédskym systémom. Cieľom je ponúknuť vzdelávanie pre pracovníkov tak, aby si osviežili znalosti v rôznych technických smeroch a mohli byť nositeľmi inovácií vo svojich podnikoch.
Významné projekty
Najviac mi však rezonujú asi projekty SAHARRA a dvojica IZVAR/DIROZ. V prvom sme vytvárali robot použiteľný ako asistent v laserovej epilácií. Tu sme uspeli v súťaži KUKA Innovation Awards, v danom ročníku sme boli medzi piatimi finalistami. Súperili sme s krajinami ako USA, Čína, Nemecko a Taliansko. Pri obhajobe nám zatlieskal za nápad aj realizáciu prof. Khatib zo Stanfordu. Pre mňa to bol neskutočný moment. Nevyhrali sme síce, ale ako skúsenosť to bolo neoceniteľné. Dokonca sa ma jeden môj známy z University of Ferrara pýtal, že ako sa nám to podarilo. Jeho tímu sa totižto nepodarilo presadiť sa ani v prvom kole. A my sme prešli dvoma kolami až do finále.
A na záver by som chcel spomenúť projekty IZVAR a DIROZ realizované v spolupráci so spoločnosťou VÚEZ a.s.
Cieľom projektu je vytvoriť skupinu robotov, ktoré dokážu zvárať takmer ľubovoľné výrobky vo vysoko premenlivej výrobe. Vzniklo na slovenské pomery naozaj unikátne riešenie integrujúce plno zaujímavých technológií od bin picking riešenia, silovo-momentového riadenia, koordinácie skupiny robotov pohybujúcich sa simultánne v jednom pracovnom priestore, robotickej ultrazvukovej diagnostiky pod vodou. Alebo snímanie kvality zvaru pomocou hyperspektrálnej kamery. V rámci projektov vzniklo niekoľko patentov a úžitkových vzorov. Myslím si, že tieto projekty boli absolútne ukážkové, ako by mohla spolupráce medzi akadémiou a firmou vyzerať. Vždy to uvádzam ako príklad dobrej praxe a hlavne príklad hodný nasledovania.
Ako vnímate svoju rolu pri formovaní budúcich generácií robotikov a výskumníkov na Slovensku a čo by ste im chceli ako odkaz na ceste za úspechom v tejto oblasti?
Cieľom každého učiteľa, ktorý svoje povolanie berie ako poslanie, je formovať budúce generácie tak, aby ho jedného dňa prekonali. Vtedy viem, že to vzdelávanie bolo partnerské a malo zmysel. Mne vôbec nevadí, ak nejaký študent alebo kolega vie viacej o danej problematike ako ja. Veď to je predsa cieľom vzdelávania, vedy, progresu. Ak to niekto berie inak, že ja som ten starý profesor, najlepší na svete, a nikto ma nemôže prekonať, tak podľa mňa nepatrí na univerzitu ale na liečenie do ústavu. Som rád, že toto mi potvrdil aj profesor Howe na Harvarde, a to je už iná kapacita.
A čo by som odkázal ďalším generáciám? Nevzdávajte sa, cesta vzdelávania a poznania nie je jednoduchá. Výzvy sú na to, aby sa prekonali. Sám som si predmet Robotika zopakoval, v tom som unikát 😊. Alebo si ešte pomôžem výrokom prof. Siciliana: „Keep the gradient.“ Alebo voľne povedané, neustále sa zlepšujte.
Aké sú vaše očakávania týkajúce sa budúcich interakcií medzi robotmi a ľuďmi a ako si predstavujete, že by to mohlo zmeniť spôsob, akým pracujeme alebo žijeme?
Aj naša jedna výskumná skupina pracuje na tom, aby interakcia bola prirodzená predovšetkým pre človeka. Čiže snažíme sa používať reč, hlasové povely, gestá, príde určite aj na LLM. Ak človek komunikuje len prostredníctvom klávesnice alebo teach pendantu, tak to je skôr komunikácia s robotom pre profesionálov. Avšak robot už takmer je každodenná súčasť našich životov, a preto komunikácia s ním musí byť prirodzená.
Veľa výskumných tímov na tom pracuje, dnes dokonca ani neuvidíte projekt o robotike, ktorý by sa nesnažil vyvíjať niečo s umelou inteligenciou alebo LLM. Je to oblasť, ktorá v súčasnosti ponúka veľa možností a zároveň aj otázok – napríklad bezpečnosť, spoľahlivosť a pod. No a ako to zmení naše životy? Robotov bude ešte viac a bude ich schopný použiť takmer každý. Aplikačne snáď už neexistuje doména, kde by sa robot nedal nájsť. Na jednom z predmetov ponúkam študentom bonusové body, ak prinesú robotickú aplikáciu, ktorú som ešte nezachytil. Je to síce nejaký ten rok, ale raz mi poslal študent článok o robotickom farárovi. To ma naozaj dostalo.
Ako hodnotíte súčasnú úroveň technologických startupov na Slovensku v oblasti robotiky a AI? Sú slovenské startupy konkurencieschopné v medzinárodnom meradle?
Neviem zhodnotiť celú scénu, ale podľa mňa mnohé z nich sú. Škoda len slabšej podpory zo strany verejných inštitúcií. Dokonca aj s kolegami na fakulte sa bavíme o tom, že nám zbytočne prešli pomedzi prsty niektoré firmy, kde mohla mať univerzita spoluvlastnícky podiel. Aktuálne vytvárame mechanizmy, aby sa toto už viac nestalo. Z mnohých, ktoré s nami nejak spolupracovali alebo spolupracujú vnímam veľmi pozitívne Photoneo a Brightpick, potom Spinbotics alebo Mráz Robotics.
No a u nás vznikli napríklad Airvolute, Panza Robotics, Robotech Vision. Každá z týchto firiem si našla svoj segment na trhu a niektoré z nich sa významne presadili už aj v medzinárodnom meradle. Napríklad Photoneo má pobočky aj v USA alebo v Kórei. No a keď vidíte videá z výstavy dronov v Denveri, kde prezentujú skvelé riešenia od Airvolute, vyjadrujú sa tam Vaši kolegovia, zostáva vo mne hrdosť. Aj naša fakulta prispela podmienkami a niečím dobrým, aby takéto riešenia a startupové firmy na Slovensku vznikli.
Ako sa mení spôsob vzdelávania a prípravy študentov v oblasti kybernetiky a robotiky vzhľadom na rýchly technologický pokrok?
Tak toto sa opäť nedá zodpovedať jednoducho. Kameňom úrazu je predovšetkým financovanie školstva od počtu žiakov. My si jednoducho nemôžeme niekedy dovoliť zmeny, ktoré si sami predstavujeme a pokladáme ich za dôležité. Ovplyvní to financie. Preto je to veľmi ťažké balansovanie medzi našimi predstavami, financovaním, predstavami študentov, personálnymi limitmi, kapacitnými limitmi a pod.
Aj teraz sme analyzovali náš študijný program Robotika a kybernetika a snažili sme sa ho v rozumnej miere aktualizovať. Viem však povedať, že máme aj unikátne predmety, ktoré len tak niekde nenájdete – napríklad Lietajúce robotické systémy, HMI v robotike, alebo aj obsah predmetu Riadenie mobilných robotov je unikátny. Neviem o tom, že by sa na niektorej zo slovenských univerzít tak do detailu venovali problematike lokalizácie a navigácie mobilných robotov ako u nás.
Snažíme sa samozrejme zachytávať trendy, ale k tomu potrebujete mať vychovaných aj odborníkov, ktorí navyše musia byť schopní kvalitne aj učiť. Do toho prídu neustále nové technológie. A ako to už býva zvykom, starší kolegovia často protestujú, že prečo naši študenti nie sú vzdelávaní v tom, v čom boli oni vzdelávaní. Je to naozaj ťažké to vyvážiť, pretože keď niečo pridáte, niečo musíte zas ubrať. To sa nedá nafukovať do nekonečna. Snažíme sa však vytvoriť vybalansovaný študijný program, ktorý má aj veľa náročného, ale aj veľa nového a pestrého. Vzhľadom na počet prihlášok do prvého ročníka si myslím, že sa nám to aj celkom darí.
Akú úlohu zohráva umelej inteligencia v súčasnej a budúcej robotike a ako by sme sa mali pripravovať na etické a bezpečnostné výzvy, ktoré prinesie?
Nie som odborník na umelú inteligenciu, ale ako som už spomínal vyššie, pri posledných desiatich EÚ projektoch, ktoré sme pripravovali, ani jeden nebol bez prvkov umelej inteligencie. Treba si však povedať to, že v súčasnosti je to skôr lepšia štatistika ako inteligencia. Každopádne sú to silné nástroje, ktoré dokážu dostupné znalosti zovšeobecniť.
Nesie to však so sebou aj riziká. Čo keď pre trénovanie neposkytneme dostatočne vhodné dáta? Čo keď budú rasistické alebo nejak extrémistické? Neobávam sa ovládnutia nášho sveta umelou inteligenciou, stále je to len softvér. Obávam sa však zneužitia týchto algoritmov. Tak ako sa zneužívajú iné technológie, aj táto môže byť použitá na nesprávne, neetické alebo nebezpečné účely. Toto však platí pre akúkoľvek technológiu, nielen pre umelú inteligenciu. Preto považujem za správne, keď sa o tom bavia odborníci s politikmi. Len spoločným úsilím môže prísť k rozumnej regulácii, ktorá zároveň nebude brániť pokroku.
Môžete nám povedať viac o vašej úlohe v pracovnej skupine Informačno-komunikačné technológie pri Ministerstve školstva a ako to ovplyvňuje vývoj technológií na Slovensku?
Och áno, toto je pre mňa tiež unikátna skúsenosť. Táto aktivita sa preniesla do spolupráce s VAIA (Výskumná a inovačná autorita, útvar Úradu podpredsedu vlády pre Plán obnovy a znalostnú ekonomiku) pri aktualizovaní politík pre priemysel. Priznám sa, že keď som prvýkrát prišiel do pôvodnej pracovnej skupiny, odišiel som veľmi rozladený. Rozhodovali tam ľudia od zeleného stola, mal som pocit, že nikdy neboli v žiadnej fabrike na Slovensku.
Tak isto tam bolo cítiť veľmi slušný lobing zo strany niektorých firiem. To sa mi naozaj nepáčilo. Môj známy, ktorý sa postaral o moju nomináciu mi potom vysvetlil, že mám minimalizovať škody. To už mám vždy na pamäti, keď idem na takéto oficiálne rokovania. Nie som vševedko, len sa myslím, že sa niekedy vzájomné nepočúvame.
Avšak, teraz na VAIA to je skvelé, plné odborníkov a zástupcov významných slovenských firiem, všetci sa vzájomné počúvame, inšpirujeme a snažíme sa vytvoriť také prostredie, ktoré Slovensko potiahne ďalej. Aj vďaka ľuďom okolo Ronalda Blaška (zodpovedný za pracovnú skupinu) a nemu samotnému, je vždy na rokovaniach veľmi pozitívna a kreatívna atmosféra. Neprezraďte im to, ale na tieto stretnutia sa naozaj vždy teším. Sú inšpiratívne. Treba však povedať, že vytvorený výstup by si mal aj niekto osvojiť. Verím však, že si ho osvojí akákoľvek slovenská vláda a naozaj sa pohneme ďalej. Veľa nám toho už utieklo.
Budete spíkrom na tohtoročnom inovačnom festivale INOFEST. Čo nové sa účastníci dozvedia?
Tak budem hovoriť o robotike, prekvapenie že? 😊 Chcel by som upozorniť na málo známy fakt z posledných rokov – meškáme a zaostávame už aj v robotike. Napriek automobilkám a ich pomerne silnej robotizácii, predbehli nás aj konkurenti v regióne a nehovoriac o krajinách ako Nemecko alebo Kórea, ktoré vďaka našej neschopnosti rozhodnúť a niesť zodpovednosť asi nikdy nedobehneme.
Každopádne ukážem, že v robotizácii u nás meškajú už aj automobilky. Prečo je tomu, tak je otázka skôr na automobilky. Možno je to otázka na ekonómov a politikov – prečo sa nám nedarí zavádzať inovácie, vhodne ich podporovať, prečo je stále viac využívaná manuálna práca ako práca kreatívna. Tých otázok je veľa a nemám na nich odpovede. Chcem však ponúknuť priestor na širšiu diskusiu okolo robotiky, ako nám môže pomôcť posunúť sa ďalej a možno aj upriamiť pozornosť na nesystematické vzdelávanie na základných a stredných školách. Už tu máme kopu veci zle nastavených voči technologickému svetu 21. storočia. Ja sa však venujem robotike a ostatné bude len môj názor. Verím však, že dokážeme všetci vniesť trochu svojho pohľadu, ako veci zlepšiť, zrýchliť a mať tak spokojnejšie životy aj pre naše deti.
Na INOFESTE sa v rámci EXPA zapoja aj Vaši kolegovia z FEI STU. Aké inovácie a projekty z oblasti robotiky návštevníkom predstavia?
Ešte nie sme úplne dohodnutí, čo všetko zoberieme. Každopádne z nášho Ústavu robotiky a kybernetiky prinesieme zástupcu každého z našich oddelení – robotiky, kybernetiky a umelej inteligencie. Ak Vás zaujíma, čo v týchto veciach robíme, určite sa zastavte.
Z oblasti UI pravdepodobne budeme prezentovať rôzne klasifikátory – či už v zdravotníctve alebo v oblasti robotizovaného zvárania. V kybernetike to budú asi metódy riadenia pri dynamike elektrizačných sústav, kde máme u nás unikátne výsledky. A v robotike to bude asi silovo poddajný robot IIWA, kde kolega ukáže rôzne aplikácie. Tie najzaujímavejšie budú opäť zo zdravotníctva pre oblasť rehabilitácie. Možno to však ešte obmeníme, máme toho veľa zaujímavého, čo vieme ukázať.
Ako vnímate úlohu Slovenska v globálnom kontexte robotiky a aký potenciál vidíte pre slovenské inovácie na medzinárodnej scéne?
Musíme si povedať pravdu. Slovensko a ani lokálne firmy nedokážu pravdepodobne vytvoriť konkurencieschopné riešenia ako obrovské firemné giganty vytvárajúce priemyselné roboty pre výrobu na celom svete. Tu náš priestor podľa mňa nie je. Náš priestor je v aplikáciách priemyselných robotov a nejakú časť priestoru vieme zobrať aj v servisnej robotike. Sem sa treba sústrediť, napríklad vytvárať potrebné aplikácie v priemysle našich podnikov, inovovať robotizované bunky, vytvárať unikátny riadiaci softvér alebo doplnkové periférie (snímače) rozširujúce schopnosti robotov. V servisnej robotike môžeme roboty aj vyrábať.
Spomenul som vyššie niekoľko spoločností, ktoré to dokážu. Spoločnosti musia však byť silno exportne orientované, na tieto riešenia neexistuje na Slovensku dostatočný trh. Tie firmy, čo to pochopili, sú veľmi zdravé a unikátne. Čo je zaujímavé, všetky sa dokázali presadiť aj vďaka spolupráci s univerzitami. A toto treba silno podporiť. Inovatívne firmy, ktoré sa odstrihnú od univerzitného prostredia, môžu na to doplatiť.
Treba si uvedomiť, že inovácie tvoria mladí 20 až 30 roční ľudia, nie starí profesori. Títo mladí ľudia prídu radi práve do kreatívneho prostredia, kde dokážu dostať základy a príležitosti. A potom ako nepopísané knihy dokážu vymyslieť riešenia, ktoré by tých starších (už uzavretých vo svojich kruhoch) žiaľ nenapadli. Preto sa nemôžeme obávať dať im do rúk šancu, kapitál, nech sa realizujú. A to sa dá spraviť len v spolupráci univerzít s firemným prostredím. Inak jedni aj druhí budú tápať a budú čoraz viac zaostávať.
Text, foto: František Duchoň
Spracovala: Lucia Víglašská
Viac informácií o inovačnom festivale INOFEST sa dozviete tu: INOFEST 2024 – Najväčší festival inovácií na Slovensku, INOFEST 2024 – INOVATO
