Pred podujatím som si želal, aby bola veda na takej úrovni, že si prilepím na čelo nejaký čip, ktorý spôsobí, že moje vedomie ovládne vnímavá inteligencia. Tá bude bez mojej snahy nasávať všetky vizuálne a zvukové informácie, ktoré zaplnia miestnosť. Po skončení mi automatický textový súbor vyselektuje tie najdôležitejšie informácie, spracuje ich do reportážneho jazyka, a za pol sekundy napíše článok o tom, čo sa dialo na seminári. Potom ten čip odlepím z čela, s úľavou si odfúknem a vrátim sa do netechnologického sveta, v ktorom sa pohybujem. Ten je o veľa rokov pozadu. Lenže našťastie (pre mňa) veda ešte na takúto úroveň nepostúpila a tak sa zapotia moje vlastné mozgové siete. Námaha, aj mozgová, len posilní človeka.
Na začiatku moderátor Peter Ballon predstavil základné témy seminára, a vyzval prítomných, aby sami povedali, čo ich v danej problematike zaujíma, a na ktoré otázky potrebujú počuť odpoveď od prítomných spíkrov. Prvým rečníkom bol Lukáš Hatala, CEO Neuromorphics Europe. Páčilo sa mi akým štýlom hovoril. Nepochádzam z firemného, ani technologického sveta, a tak som mnohým anglickým slovám a skratkám, ktoré používal, (asi ako jediný v miestnosti) nerozumel. Nevadí. Každé prostredie má svoje pojmy, či slang. Netreba sa báť cudzích slov, ktorým človek na prvé počutie vôbec nerozumie. Keď s nimi bude konfrontovaný nabudúce, pochopí už možno viac.
Lukáš Hatala charakterizoval v základných bodoch, čo je vlastne digitálna transformácia. IT sa neustále menia. V mnohých firmách sa zbierajú dáta, ktoré sú zbytočné. Tí, ktorí ich začali zbierať, už možno ani nie sú vo fabrike a nikto netuší, čo v tých dátach vlastne je a na čo ich treba použiť. Lukáš je poľovník a preto si všíma, ako sa správajú zvieratá, alebo ako fungujú stromy a rastliny. Všetky ekosystémy okolo nás sa správajú prirodzene. Ľudia však fungujú často neefektívne. Zle využívame energetickú kapacitu planéty, žijeme na dlh. To treba zmeniť. Môže v tom pomôcť aj digitálna transformácia, rozvoj umelej inteligencie (AI) a vytváranie digitálnych ekosystémov.
Lukáš spomínal počas svojej prezentácie viac krát knihu od Gerda Leonharda: Technology vs. Humanity, ktorá sa týmto zaoberá.
Niekedy sa vo firmách používa nesprávny postup. Zavolajú špecialistov, ktorí kladú otázky, urobia analýzu, a povedia, fajn máme to, kúpite si náš produkt a všetko bude OK. Nebude. Takto to nefunguje. Kto býva v drevodome, ten si nepotrebuje kúpiť príklepovú vŕtačku. Tú potrebuje ten, kto býva v paneláku.
Zavedenie digitálnej transformácie môže pozitívne zmeniť vnútrofiremnú komunikáciu, ale musí prebehnúť v správnom poradí. Keď ide človek na veľkú potrebu, musí tiež použiť správny postup. Najprv si musí dať dole gate. Ak tak neurobí, vykoná síce veľkú potrebu, len bude mať v nasledujúcich minútach problémy, ktoré by nevznikli, ak by si tie gate dole dal. 😊 Digitálna transformácia (DT) by mala mať takýto postup. Najprv musí nastať vo firme kultúrna zmena. Treba si položiť otázky. Akí sú naši ľudia? Čo treba urobiť, aby túto zmenu dokázali pochopiť a začali sa podľa nej správať? DT sa nemôže vnútiť ľuďom násilím. Výskumy ukázali, že motivácia je 4 krát efektívnejšia ako zastrašovanie. Tiež je dôležité vedieť, akí sú naši obchodní partneri. Až po vyriešení týchto otázok treba kúpiť nové technológie.
Systémy sa menia tempom, aké nemá v ľudskej histórii obdobu. Analýzy staré dva roky sú zbytočné. Kedysi sa menil spôsob života ľudí pomalšie. Lukáš opísal tieto zmeny. Človek nedokáže porýľovať pole rýchlejšie ako traktor. Stroj je silnejší. To je fyzická singularita. Prvý počítač je mentálna singularita. Komunikačná singularita je revolúcia ktorú spôsobil internet. Posledným stupňom je zatiaľ inteligenčná singularita, to znamená, že stroje začínajú myslieť rýchlejšie ako ľudia. Doteraz sme držali páky na ovládanie týchto strojov, ale už odovzdávame riadenie strojom. V tom je aj veľké nebezpečenstvo, pretože ľudia nestíhajú absorbovať technologické zmeny.
Lukáš opisoval rôzne spôsoby fungovania organizácií. Príkladom patologickej organizácie sú štátne inštitúcie. Jeden dobre nastavený program by dokázal nahradiť polovicu ľudí, ktorí sa v tomto nezdravom prostredí motajú. Byrokratické organizácie sú firmy. Generatívne organizácie sú neziskovky, ktoré pomáhajú ľuďom.
V ďalšej časti prezentácie ma zaujal pojem digitálne dvojča, ktorý je postavený na priamej interakcii reálneho a virtuálneho sveta. Lukáš uviedol ako prvý príklad Uber. Každé auto sa môže stať taxíkom, ktoré jazdí bez taxametra a vysielačky. Stačí si len cez aplikáciu objednať odvoz. Druhým príkladom bol Airbnb, kde sa každá voľná izba, a posteľ v nej, môže stať hotelom. Takto sa použitím digitálnej transformácie zlepšujú služby.
Lukáš sa spýtal publika, prečo sa ľudia spájajú a spolupracujú? Robia tak preto, aby prežili. Je to podobné ako v prírode, keď spolupracujú zvieratá alebo rastliny. Sme naprogramovaní podobne. V krízových situáciách nám ani nikto nemusí hovoriť, čo máme robiť. Ak by počas seminára nastalo vo Vrábľoch zemetrasenie, tak by tí, ktorí prežili, začali ihneď odhadzovať trosky, aby sa pokúsili zachrániť tých, ktorí sú pod nimi. Nemusel by im to nikto prikazovať. Príkazy sa používajú v centralizovanom systéme, ktorí izoluje. Platforma, či už sociálna, alebo obchodná integruje. Ekosystém, či už prírodný, alebo digitálny interaguje. A ten by sme sa mali snažiť vytvárať.
Druhým spíkrom bol Peter Bilik z firmy Anasoft. Povedal, že na rozdiel svojho kamaráta Lukáša, on sa v dátach vyžíva. V úvode svojej prezentácie sa tiež vrátil do minulosti a opísal priemyselné revolúcie ktoré má ľudstvo za sebou. Industry 2.0 je fáza kedy stroje nahradili manuálnu prácu. Tým sa zvýšila aj kvalita. Ľudia sú tvorcami, pánmi aj používateľmi strojov. Industry 3.0 je fáza kedy nastáva ďalšie zníženie manuálnej práce človeka, ale stroj už za človeka preberá aj časť mentálnej práce. Kybernetické systémy preberajú prácu operátorov, vrátane snímania, analýzy, rozhodovania a riadenia. Tým sa zlepšuje efektivita, stabilita a schopnosť riešiť komplikované problémy, vďaka integrácii silných stránok ľudí, kybernetických a fyzických systémov.
Fyzické a kybernetické systémy sú však navrhnuté a vytvorené ľuďmi, na základe teoretických vedomostí, praktických skúseností a experimentálnych údajov. Peter Bilik sa spýtal: Prečo má dúha tvar oblúka? Z publika sa ozvala odpoveď: Preto, lebo je zem guľatá. Peter sa usmial. Táto odpoveď je samozrejme nesprávna. Túto istú otázku som kedysi položil svojim dvom malých dcéram. Oni za mnou do 4 minút pribehli a kričali, tato, dúha má tvar oblúka preto, lebo kvapka dažďa má tvar guľky, na ktorej sa láme svetlo. Odpoveď našli na internete, ktorý je 4. priemyselnou revolúciou. Priemyselný internet a cloudová platforma sa stávajú kritickými komponentmi, pretože slúžia ako nástroj systémovej integrácie. Vďaka rýchlosti výmeny informácií sa zlepšuje vzájomná koordinácia pracovísk a tým aj materiálový tok. Ľudia sa vďaka internetu stávajú prepojenou komunitou so spoločnými cieľmi. Toto prepojenie spája nielen ľudí z podniku, ale aj dodávateľov, obchodných zástupcov a zákazníkov.
Industry 5.0 je fáza, ktorá prebieha v súčasnosti. Znalostnú základňu budujú spoločne ľudia a kybernetický systém, ktorý má v sebe nielen vedomosti dodané ľuďmi, ale aj vedomosti, ktoré sa nezávisle na ľuďoch naučil. Sú to vedomosti, ktoré sú pre ľudí ťažké opísať a spracovať. Znalostné inžinierstvo týmto oslobodí ľudí od množstva intelektuálnej a manuálne práce. Môžu sa potom zapojiť do hodnotnejšej, tvorivej činnosti. Formuje sa hybridne rozšírená inteligencia človek – stroj, ktorá synergicky integruje výhody ľudskej a strojovej inteligencie. V priebehu pár rokov sa zmenil systém predaja. Firmy ponúkajú svoje produkty nielen cez obchodníkov, ale online, cez internet. Priamo oslovujú svojich zákazníkov a nepotrebujú k predaju sprostredkovateľov. Niekedy ani nie je vyrobený produkt, ktorý firmy predávajú.
Peter Bilik sa usmial a povedal, že aj v jeho firme často vtipkujú, že predávame sen. Sľúbime, že niečo vyrobíme. To znamená, že vytvoríme produkt až potom, ako spoznáme potreby konkrétneho zákazníka. Treba byť flexibilný. Vo veľkej fabrike majú napríklad týždenný plán koľko musia vyrobiť. V e-shope nikdy neviete koľko objednávok príde počas dňa.
Pred 110 rokmi zaviedol Henry Ford inovácie, ktoré zmenili podmienky výroby na fyzikálnej úrovni. Jeho koncept nového auta bol založený na ľahko vymeniteľných a znovu použiteľných dieloch. Výroba áut prebiehala na kontinuálnej úrovni. Montáž sa rozdelila na menšie a jednoduchšie činnosti. Zredukoval tiež zbytočnú prácu a prestoje. Podobné procesy sa dnes dejú na kybernetickej úrovni. Fyzické systémy sa prepájajú s virtuálnymi modelmi. Všetko sa decentralizuje. Rozhodovanie a riadenie teda prebieha autonómne a paralelne v jednotlivých subsystémoch. Všetky komponenty spolu komunikujú.
Peter Bilik použil tiež príklad z prírody. Mravenisko. Jeden mravec sám o sebe neznamená nič, ale všetci spolu vytvárajú kolektívnu inteligenciu. AI už dokáže inteligentne snímať obraz aj zvuk. Človek už ani nechápe, ako to stroj robí. Ľudia už nie sú pánmi systému, ale partnerom. Musia sa naučiť so strojmi žiť. Nebude to jednoduché. Bolo by preto dobré, aby sa ľudia najprv naučili medzi sebou žiť naozaj ako ľudia…ako tie mravčeky v mravenisku, ktoré vytvárajú jeden odolný organizmus.
Fascinovane som počúval pre mňa nové informácie o tom, že senzory sledujú, či vodič nezaspáva počas jazdy. Budúci učiteľ musí dlho študovať. Počítačový systém sa to naučí hneď a v sekunde posunie túto skúsenosť druhému počítaču. Kedysi mal stroj naprogramovaný presný návod čo má robiť. Teraz sa dokáže sám učiť a rozvíjať. AI v navigácii bude komunikovať a diskutovať so šoférom kadiaľ majú ísť. Digitálna transformácia je nevyhnutnosť. Musí však byť odhodlanie k nej nielen u šéfa, ale hlavne dole pod ním. Zamestnanci musia zistiť, že im AI spríjemní a zjednoduší prácu. Práca so strojom musí byť pohodlná a pochopiteľná každému. Tak ako používanie ovládača od televízora. Potom si na to zvyknú a budú spokojní.
Počas obeda v závodnej jedálni „U Šveca“ som sa ponoril do vlastného vnútra. Zo zaprášených mozgových centier sa mi vracali spomienky z minulosti. Všetko sa to dialo bez môjho pričinenia, len na základe toho, čo som počul od Lukáša a Petra. Ako toto píšem, nedokážem samozrejme vyjadriť ani percento z toho, čo mi všetko lietalo v hlave. Myšlienky sú rýchlejšie ako čert a každému mysliacemu človeku šrotí hlava niekedy tak, že jednoduchší človek, ktorý sa zaoberá iba papaním, pitím, milovaním a spaním, by sa zbláznil, ak by sa vedomie mysliaceho človeka dostalo do jeho mozgu.
Nikdy som sa nezaoberal svetom sci-fi a fantasy. Ale musím priznať, že som kedysi čítal knihy od Ericha von Dänikena a Johannesa von Buttlara. S kamarátmi sme viedli vášnivé debaty o tom, či naozaj nemôže byť Zem laboratóriom, v ktorom robí mimozemská civilizácia svoje experimenty s organizmami, vrátane človeka. Čo ak nám dávajú impulzy do mozgu, aby sme sa správali ako potrebujú? Možno je náš pocit, že sme slobodne mysliace bytosti len falošná predstava, a máme vo vedomí len to, čo chce mimozemská civilizácia, aby sme si mysleli? Mám takmer 50 rokov, a dajme tomu pred 30 rokmi, keď som na vysokej škole študoval filozofiu, religionistiku a teológiu, som bol posadnutý túžbou po celostnom poznaní. Tým myslím to, že som chcel poznať a vedieť úplne všetko. Túžil som po tom, aby som mal v hlave čip, kde by som mal uložené všetky pravdivé informácie o svete a vesmíre od Big Bangu. Chcel som vtedy poznať celú minulosť, všetky príbehy všetkých kameňov, rastlín, zvierat, aj ľudských zvierat. Všetko, čo sa naozaj udialo. Poznať najväčšie tajomstvá histórie, poznať každú, aj najtajnejšiu myšlienku každého človeka, ktorý kedy žil, a žiť bude, až do vyhynutia ľudstva. Vedieť úplne všetko čo sa nakoniec udeje s vesmírom, a vedieť ja to, čo je „za týmto vesmírom“.
Dnes som pokojnejší a takéto túžby ma už dávno opustili. Teraz, keď toto píšem (a píšem to ja, nepíše to žiaden stroj, pretože ak by som to dal písať nejakému programu, tak by som podviedol iba samého seba) sa mi akoby otvárajú dávne spomienky, dávne vedomie a prežívam to akoby odznova. Čo? Napríklad sa mi matne prehrávajú v hlave spomienky na to, ako sme sa s mojimi najbližšími priateľmi, počas vysokej školy, snažili nájsť pravdu o všetkom. Ako sme stovky hodín sedeli pri pive a snažili sa preraziť obmedzenia našich mozgov. Vtedy sme často hovorili, že je pomalé, a časovo náročné, vôbec pochopiť, čo si každý z nás myslí. Museli sme najprv riešiť otázky štruktúry ľudskej reči, museli sme si presne určiť významy slov. Pretože nejakú vetu som pochopil úplne inak, ako ju myslel ten, kto ju vyslovil. Ľudská reč je neskutočne pomalá a nedokonalá. Myšlienky sa rútia jedna za druhou brutálnym tempom. Slovne to tempo nedokážeme nikdy vyjadriť. Často sme kričali, bože, keby existuje technológia, že by sme si všetci pri stole prepojili hlavy nejakými káblikmi, popíjali pivo, fajčili (všetci moji najbližší kamaráti a kamarátky, vrátene mňa, fajčili, a nielen tabak) a len by sme pozerali po sebe, a v sekunde vedeli, kto si čo myslí, a aké mozgovo-informačné operácie v ňom prebiehajú v konkrétnej sekunde. Naša debata by sa tak dostala na vyššiu úroveň a posunula sa dopredu.
Kábliky však vtedy neexistovali. Napriek tomuto nedostatku to nakoniec bola dobrá zábava, popri ktorej sme zažili množstvo situácií, ktoré poznajú všetci študenti, ktorí žijú na plné gule. Keď som v jedálni „U Šveca“ dojedal rezeň, začal som snívať o tom, že by som sa chcel možno aj dnes zoznámiť s novým kamarátom, robotom, ktorý by bol naprogramovaný na filozofiu a históriu. Niekedy by som s ním išiel na prechádzku a rozprávali by sme sa. Dával by som mu otázky a on by mi fundovane odpovedal. Zvýšila by sa tak kvalita aj kvantita môjho vzdelávania v týchto oblastiach. Možno by to s tým robotom bolo aj príjemnejšie ako osobný rozhovor s Cicerom, Senecom, Marcom Aureliom, Nietzschem alebo Wittgensteinom. Takéto roboty by sa dali využiť aj v iných oblastiach. Ľudia, ktorí majú sociálne fóbie by mali kamaráta robotíka – terapeuta. Mohli by sa s ním porozprávať a nemuseli chodiť ku psychológovi a papať antidepresíva.
Keďže v tomto čase prebiehajú vo svete viaceré vojny, nielen tá na Ukrajine, je škoda, že ľudia, ktorým záleží na tom, aby prežili naše deti, nevyvinuli doteraz robotov – vojakov, ktorí by v sekunde zničili všetky zbrane, ktoré vlastnia necivilizované, barbarské krajiny. Prírodné ekosystémy kapú rýchlym tempom. Chýba teda aj upratovacia čata robotov, ktorá by vyčistila celú planétu od škodlivých látok, ktorými ju ľudia zamorili. Mohli by existovať aj nanoroboti, ktorých by implantovali do tela a opravili by poškodené orgány.
Po obednej prestávke vystúpil pán Petr Koutný, CEO v spoločnosti INspector AI services. Predstavil použitie AI v praxi. Pustil nám video, v ktorom ukázal výrobnú bunku, ktorá pracuje 24 hodín denne a obsluhuje ju len jeden človek. Tento stroj vyrába viacero druhov výrobkov. Využíva sa vo firmách, ktoré nemajú dostatok kvalifikovaných zamestnancov. Druhým príkladom AI bol stroj, ktorý dokáže nahradiť prácu desiatok kontrolórov. Na videu sme videli pracovníčku, ktorá pod mikroskopom kontrolovala vady na vyrobenom diely. Mala na to 16 sekúnd. Lenže ľudské oči sa po čase unavia, pozornosť klesá a tak sa stáva, že pri kontrole pracovník prehliadne nepodarky, alebo vyhodí aj výrobok, ktorý žiadnu chybu nemá. Tak vznikol stroj, ktorý skontroluje diel za 3 sekundy.
Pri zavádzaní do výroby boli problémy s tradične orientovanými manažérmi, ktorí sa báli, či takýto stroj bude vôbec fungovať. Keď to nepôjde, kde potom zoberieme tých 27 kontrolórov ktorých sme prepustili? AI v tomto prípade skvalitnila výrobu, ale v mojom mozgu sa objavila hneď aj myšlienka, kde skončili tí prepustení 27 kontrolóri? Dúfam, že nie sú nezamestnaní a pokračujú v kontrole v závode, kde ešte tento stroj nemajú.
Na záver podujatia bola panelová diskusia, kde odpovedali na otázky publika všetci traja spíkri. Ale musím napísať, že aj počas prednášok sa ľudia často pýtali rôzne veci a všimol som si, že aj počas prestávok pri káve sa vytvárali skupinky vášnivých diskutérov. Počas panelovky sa hľadali odpovede na mnohé otázky. Lukáš Hatala začal s tým, že si musíme položiť otázku, čo je vlastne AI? A čo je normálna inteligencia? Peter Bilik na to povedal, že o tom by sa aj dvaja programátori dokázali hádať celé hodiny. AI sa možno dá charakterizovať ako dobre naprogramovaný systém, ktorý sám dokáže kopírovať správanie organizmov. Toto sa skúma zatiaľ v labákoch a treba byť naozaj veľmi opatrný s tým, kam to všetko bude smerovať. Kto bude ovládať tieto technológie odbúra konkurenciu.
Lukáš spomenul príklad, že vytvorili umelú chobotničku. Vedci na nej robili pokusy a viete čo sa prvé naučila? Nenávidieť vedca. Keď chobotnička zaregistrovala že sa ku nej blíži vedec, ktorý jej v minulosti dával elektrošoky, alebo jej robil niečo zlé, tak jej „začal stúpať tlak“. Hneď ako to Lukáš povedal, mi napadlo, že tá robotická chobotnička správne pochopila náš svet, ktorý je založený na medziľudskej nenávisti. Čiže sa len naučila správne správať.
Ale sú tu samozrejme aj dobré správy, kedy AI nahradila mentálnu prácu ľudí. Po zavedení správneho programu sa znížili náklady poisťovní na posudzovanie poistných udalostí. Lukáš dostal na testovanie copilota od Microsoftu a tento coprogramátor dokázal o 10 krát násobiť programovanie. Právnici sledujú legislatívu a majú knižnicu. Je to lepšie preklopiť do AI a hneď si dokážu vyhľadať paragraf, ktorý potrebujú. AI znižuje napríklad vedcom náklady na výskum genetického kódu. Znova zaznelo, že po zavedení AI by sme dokázali dať pol štátnej správy dole.
Peter Bilik povedal, že najrýchlejšie sa digitálne transformovali malí živnostníci. Ľudia, ktorí pracujú na stavbách, alebo robia strechy, či klimatizáciu. Naučili sa používať smartphone a vedia nové technológie využiť. Keď sa chce Peter objednať do autoservisu, za pár minút si vie dohodnúť termín, ktorý mu vyhovuje. Keď sa chce objednať do nemocnice, smola… J Preberala sa aj otázka digitálneho marketingu. Veľké firmy používajú AI na sledovanie správania ľudí v online svete. Zbierajú o nich dáta. Lukáš sa rozprával kamarátom, ktorý robí v Amazone. Klikáš na niečo čo ťa zaujíma, ale použitím AI ti podsuniem nenápadne niečo, čo ti chcem predať. Na 90% si ten výrobok aj kúpiš.
Tu som sa v duchu usmial. Mne môže AI nenápadne podsúvať čo len chce, aj tak si nič nekúpim. Žijem veľmi skromne, bývam 11 rokov v malej prenajatej izbe a nemám ani účet v banke. Žijem stále v dobe kešu. Okrem lacného oblečenia a obuvi si občas kúpim knihu. To je všetko. Nikdy som si neobjednal nič online. AI má síce o mne mnoho údajov. Akú muziku a dokumentárne filmy pozerám na youtube, aké články si pozerám, ale ja som úplne odfiltroval zo zorného poľa reklamu a na nič neklikám. Uvedomil som si počas seminára, že mám vlastne vo virtuálnom svete svoje digitálne dvojča. Môj profil na FB. To je všetko. Píšem, vydávam a osobne predávam svoje knihy, to je pravda. Ale človek s menom Peter Sorát v reálnom svete neexistuje. Je to môj pseudonym, teda klamlivé dvojča.
Zaujalo ma aj to, čo hovoril ku koncu panelovky Lukáš. Existujú ľudia, ktorí sa snažia vrátiť do stredoveku. Ručne obrábajú svoje polia a chcú žiť bližšie k prírode. Na druhej strane sú solar punkáči, ktorí vymýšľajú technológie, ktoré by sa dali využiť pri práci na poli. Skrátka, v budúcnosti musíme spolupracovať so strojmi. Evolúcia ide stále dopredu a prečo by nemohol vzniknúť nový ľudský druh?
S Ankou sme sa vracali do Bratislavy a diskutovali o tom, čo sme počuli. Zrazu sme v diaľke videli blikajúce svetlá. Sanitka, hasičské a policajné auto. Pred nami menšia kolóna. Chvíľu sme čakali a potom sa kolóna pred nami pomaly pohla. Autonehoda. S vytreštenými očami sme prechádzali popri dvoch totálne zdemolovaných autách, ktoré boli v priekope vedľa cesty. Zdalo sa mi, že na tráve vidím čiernu plachtu, alebo vrece. Keď som prišiel domov, Anka mi napísal, že pri tej autonehode zomrela 49 ročná žena. Chvíľu som sa díval len tak do prázdna. Potom som zapol počítač a našiel o autonehode, ktorej dôsledky sme s Ankou videli na vlastné oči, túto správu:
Tragická nehoda sa stala v utorok, 14. marca, popoludní na ceste medzi Vrábľami a Veľkým Lapášom. Pri čelnej zrážke dvoch áut zomrela 49-ročná vodička. 27-ročný šofér druhého vozidla sa zranil ťažko a bojuje o život. Nehoda sa stala tesne za zákrutou. 49-ročná vodička pravdepodobne dostala šmyk a s autom prešla do protismeru. Cesta bola mokrá a oproti išlo vozidlo, ktoré riadil 27-ročný vodič. Autá do seba vrazili čelne. Vozidlá po zrážke vyleteli z cesty a skončili v priekope.
Škoda, že AI už nešoféruje aj autá. Nikto z nás nikdy nevie, kedy mu dohorí sviečka. Mám tiež 49 rokov ako tá pani…
Pred spaním mi skočila do vedomia táto myšlienka. Či sa jedná o normálnu, alebo umelú inteligenciu, všetko nakoniec skončí takto. Totálnou deštrukciou a zánikom. Kým sa dá, žime, a žime dobre…
Autor: Peter Sorát
