Vo Vašej nemocnici je silná orientácia na dobre nastavené procesy, plynulý tok a minimálne presuny pacienta, ktorý má jedného lekára, ktorý s nim komunikuje a stará sa o neho. Procesy sú podporované digitalizáciou a chybuvzdornými systémami. Je to perfektné. Ako sa Vám darí do tohto systému získavať ľudí, ktorí v slovenskom zdravotníckom systéme dosť zdegenerovali – nechce sa im pracovať, chýba im schopnosť správne komunikovať, empaticky a systémovo riešiť problémy?
Príbeh nemocnice novej generácie Bory sa začal pred vyše 8 rokmi. Prvýkrát sme projekt verejne odprezentovali na jeseň v roku 2016. Presne od tohto momentu sa nám začali hlásiť prví ľudia, ktorých nadchla vízia novej koncovej nemocnice v Bratislave. Presne ten typ ľudí hladných po pozitívnych zmenách v slovenskom zdravotníctve, ktorí chceli byť aktívnou súčasťou. Množstvo z nich v pôsobilo v tom čase ešte v zahraničí, ale uvažovalo o návrate domov. Dá sa povedať, že táto črta naďalej spája dnes už vyše 600 zamestnancov nemocnice. Pracovné zlozvyky, ktoré spomínate, samozrejme vnímame aj my. V nemocnici sa však vytvoril silný tím nie len medicínskych lídrov, ktorí idú príkladom a nehodlajú v nastavených parametroch robiť kompromisy. To by popieralo dôvody ich príchodu do Nemocnice Bory.
Hovorili ste o tom, ste nemocnicu postavili za cca 250 mil eur (pozemok, stavba, vybavenie). Myslím si, že štát by to staval za oveľa vyššiu sumu. Vy ste však dokázali v dvoch štátnych firmách zásadne zmeniť ich fungovanie – ako?
Pri vedení štátnych aj súkromných podnikov uplatňujem rovnaký prístup. To dobré, čo funguje v rámci riadenia, stanovovania cieľov a stratégie, motivácie ľudí v privátnom sektore, musí viac-menej fungovať aj vo verejnej sfére. V obidvoch prípadoch však potrebujete silný mandát na robenie potrebných zmien smerujúcich k vyššej výkonnosti, efektivite a kvalite. V tomto je pravdepodobne najväčší rozdiel. Za najväčšiu slabinu verejnej správy považujem absenciu kontinuity.
Riaditeľ jednej veľkej štátnej nemocnice mi ešte pred zvyšovaním platov lekárov hovoril, že jeho lekári majú dosť vysoké platy, ale ani jedno euro nemajú prepojené na kvalitu, efektivitu alebo výkon svojej práce a na snahy zlepšiť organizáciu ich práce reagujú výpoveďami. Ako máte nastavený systém odmeňovanie, motivácie a stabilizácie ľudí u vás?
Dlhodobo kritizujem odmeňovanie za status a nie za výkon, či kvalitu. Odmeňovaním za status sa už na Slovensku napáchali veľké škody, a nielen finančné, ale najmä ako dôsledok devastácie hodnôt. Tento stav je „zásluhou“ nekompetentnosti odborov a slabosti vlád, ktoré to dopustili. Existencia národných tabuľkových platov je cestou do pekla, resp. trestom pre pracovitých a požehnaním pre tých druhých. Určite neprekvapí, že odmeňovanie v Nemocnici Bory je založené na mzde pozostávajúcej z dvoch častí. Fixnej a variabilnej – motivačnej, založenej na plnení kvalitatívnych a kvantitatívnych ukazovateľov.
Na verejnosti sa nediskutuje, a žiaľ ani v jej odbornej časti, o systémových zmenách, ktoré by vytvorili priestor na väčšiu individualizáciu v odmeňovaní. Pokiaľ však trh práce v zdravotníctve bude naďalej extrémne personálne poddimenzovaný, Slovensko nebude ústretovejšie voči zdravotníkom z tretích krajín a najhlasnejšie bude ďalej zaznievať hlas odborov, veľký priestor na potrebné zmeny nevidím.
Hovorili ste, že sa do Vašej nemocnice vracajú niektorí špičkoví slovenskí lekári a zdravotníci, ktorí sa presadili v zahraničí. Čo ich láka do Vašej nemocnice?
Veľmi silnou motiváciu je zažiť historický okamih otvorenia novej modernej koncovej nemocnice. Takéto projekty sú totiž neobvyklé aj v rámci širšieho európskeho regiónu. To prilákalo napríklad našich zdravotníckych lídrov z Česka. V prípade Slovákov vracajúcich sa zo svojho pôsobenia v zahraničí to určite bola vízia a možnosť byť aktívnou súčasťou pozitívnej zmeny. Veľa z nich o návrate domov dlhšie uvažovalo, ale nevideli jasnú perspektívu ich profesionálneho uplatnenia v podmienkach, na ktoré boli v zahraničí zvyknutí. Pozitívne je, že projekt a posolstvo novej nemocnice oslovilo veľké množstvo zdravotníkov zo slovenského systému. Pre veľkú časť z nich je Nemocnica Bory poslednou „stanicou nádeje“ pred ich definitívnym odchodom do zahraničia. Naši zamestnanci majú rovnako vysoké očakávania ako státisíce pacientov. My ich nesmieme sklamať.
Spomínali ste, že máte okolo 600 pracovníkov, cieľový stav je 1500 a v administratíve je iba 25 ľudí. Je to skutočne tak? Ako je to možné. Mám pocit, že v štátnej nemocnici je 25 ľudí len riaditeľstvo so sekretariátmi a hovorcami.
Počty ľudí v administratíve štátnych nemocníc komentovať nebudem a zameriam sa len na fakty. Faktom je, že štátne nemocnice nie sú stále riadené ako sieť, t.j. holdingovo, ale každá jedna funguje solitérnym spôsobom. Tým pádom nemajú jednotné informačné systémy, nevyužívajú výhody z rozsahu, pri nákupe tovarov a služieb, nemajú vytvorené centrá zdieľaných služieb na pokrytie takých činností ako účtovníctvo, mzdové účtovníctvo, fakturačné oddelenie, IT, atď. Paradoxne štátne nemocnice nezriedka slúžia ako sociálne podniky zamestnávajúce inak ťažko zamestnateľných ľudí nezdravotníckych profesií.
Mám pocit, že z Ministerstva zdravotníctva boli v minulosti určité averzie voči Vašim akcionárom, poisťovni Dôvera alebo Svetu zdravia. Nebolo by lepšie, keby sa štát od týchto organizácii radšej učil ako má moderné zdravotníctvo fungovať?
Môj osobný názor je, že štátny a aj súkromný sektor by mali oveľa viac spolupracovať a nielen v oblasti zdravotníctva, ako je tomu doteraz. Vo verejnom priestore sa vytvoril nezmyselný konflikt medzi štátom a súkromnými poskytovateľmi zdravotných služieb. Aj keď je slovenské zdravotníctvo silne regulované, súkromný sektor je jeho významnou súčasťou. V nemocničnej ústavnej zdravotnej starostlivosti súkromný sektor opakovane dokázal (ozdravenie a stabilná prevádzka regionálnych nemocníc, pandémia COVID 19, realizácia EU investičných projektov, nová nemocnica v Michalovciach), že sa štát naňho môže plnohodnotne spoľahnúť. Spoluprácou a zdravou konkurenciou by sme pre pacientov získali oveľa viac, ako zbytočnou politizáciou, neustálou kultúrou konfliktu a hľadaním fiktívneho nepriateľa.
Ďakujem za rozhovor, prajeme veľa úspechov.
Text a foto: J. Košturiak
Blog a názor k téme si môžete prečítať tu: Zostaňme chudobní, boháči sú zlí – Ján Košturiak (kosturiak.com)
