Exportujú do desiatok krajín sveta. Berú to ako charitu
Začali s tým po revolúcii a pokračujú aj po tridsiatich rokoch. Vrábeľská firma ŠVEC a SPOL (ŠVEC GROUP) vyrába písací stroj, ktorý už exportovala do viac ako 60 krajín sveta. Je totiž špeciálny – pre nevidiacich a slabozrakých. Majiteľ a šéf strojárenskej firmy Ľubomír Švec pritom tento unikátny kúsok vníma ako charitu a pomoc iným. Svoje skutočné podnikateľské víťazstvá totiž dosahuje na iných bojiskách – napríklad v automotive, všeobecné strojárstvo a i iné odvetvia priemyslu.
Základom gramotnosti nevidiacich ľudí je Braillovo písmo. Písací stroj, ktorý dokáže vystúpené bodky čitateľné bruškami prstov „vpisovať“ do papiera patrí medzi dôležité pomôcky výučby a komunikácie nevidiacich. Najpoužívanejším mechanickým písacím strojom na svete je americký Perkins. Je to klasika, ktorá sa vyrába už od polovice minulého storočia. V Európe jej neskôr pribudla úspešná konkurencia – stroje nemeckých firiem či slovenský Tatrapoint od „švecovcov“.
„Stroj má robustný a moderný dizajn. Je tichý, bezpečný a ľahko sa s ním manipuluje. Okrem toho má špeciálnu funkciu – nastaviteľnú šírku klávesnice. To zaisťuje pohodlné písanie detským aj veľkým rukám,“ promuje stroj na vlastnej stránke zariadenie nemecký konkurent Blista Brailletec. „Predali sme doposiaľ približne 17-tisíc kusov do zhruba 60 štátov sveta, na takmer všetky kontinenty. Je to náš jediný finálny výrobok, ale pre nás je to skôr charita a pomoc komunite. Skladáme ich ručne a predávame to v podstate za cenu nákladov,“ hovorí Ľubomír Švec o zariadení, ktoré sa v Nemecku predáva od 580 eur.
Jedna z fušiek
Začiatky vývoja a výroby unikátneho stroja sú úzko prepletené so začiatkom biznisu úspešného 60-ročného podnikateľa. Ľubomír Švec už popri prvom zamestnaní predával na trhoch zeleninu a ovocie, ktoré dopestovali rodičia v rodnom Michale nad Žitavou. Neskôr, tesne pred Nežnou revolúciou vysťahoval otcovi auto z garáže /neskôr si postavil ďalšie dve/ a zriadil v nej dielňu, aby mohol upravovať autá proti korózii. „Plechy ani protikorózna ochrana vtedy neboli také kvalitné ako dnes a hrdza trápila každého, kto mal auto,“ hovorí o prvej diere na trhu, ktorú objavil “garážový podnikateľ”.
Prácu na plný úväzok našiel v štátnom podniku Tesla Vráble. Zamestnal sa ako konštruktér nástrojov a rýchlo sa vypracoval na vedúceho oddelenia – vraj sa už nadriadeným nechcelo počúvať, čo a ako by sa dalo urobiť lepšie. Elektrotechnický kolos v tom čase zamestnával takmer tritisíc ľudí, po prechode na trhovú ekonomiku však zákaziek aj práce rýchlo ubúdalo. „Ako strojár som videl veľa možností, kde a koľko by sme s konštruktérmi mohli zarobiť, tak som začal zháňať fušky a po práci, večer, v sobotu i v nedeľu kreslili ďalej, pre mňa. Na konci mesiaca dostali jednu výplatu z Tesly a druhú odo mňa,“ hovorí o divokých začiatkoch v rozpadávajúcom sa štátnom podniku.
Pár mesiacov po vzniku samostatného Slovenska si Švec trúfol prenajať od bývalého zamestnávateľa celú nástrojáreň s priestormi aj strojmi. S piatimi kolegami založili firmu a začali zamestnávať ľudí na plný úväzok. Prvé väčšie peniaze zarobili na výrobe nástrojov pre nitrianskeho výrobcu kontajnerov Ferex. Klasické 120 litrové „smetiaky“ z pozinkovaného plechu, ktoré sa predtým vyrábali v Čechách a neskôr sme vyrobili nástroje I na veľké tisíclitrové smetiaky, ktoré sú už tridsať rokov súčasťou každého sídliska v republike sa tiež lisovali a ohýbali práve na nástrojoch a formách od ŠVEC a SPOL. Firma s rovnakým názvom ešte do konca roka strojnásobila počet zamestnancov a rýchlo rástla ďalej.
„Vedenie Tesly po čase začalo rozpredávať, čo mohlo, aby mali aspoň na výplaty či elektriku. Keď chceli predať niektorý zo strojov, ktorý sme mali v prenájme, museli sme ho rýchlo kúpiť sami,“ spomína na prvé úvery a lízingy za dvojciferné úroky. Napriek tomu práce neubúdalo, práve naopak, a tak partia na čele so Švecom priebežne investovala zarobené peniaze späť a v roku 1995 prevzala celú Teslu. „Založili sme, čo sa dalo, pobrali úvery a kúpili sme na Fonde národného majetku akcie, ktoré nikto nechcel, pretože podnik medzitým skrachoval a bol v správe veriteľov. Mali sme šťastie, že drobných podielnikov bolo veľa, takže stačilo kúpiť nepredaný tretinový kontrolný podiel z Fondu národného majetku a tým sme získali čas na postupné odkupovanie strojov, neskôr budov a nakoniec pozemkov“ hovorí Švec.
V podniku v tom čase pracovalo tristo ľudí a firma ich nedokázala zaplatiť. „Ako prvé sme preto rozdelili podnik na samostatné celky a každý si zháňal prácu a peniaze na prežitie sám – povrchové úpravy, lisovňa, výroba mechanických dielov, výroba ozvučovacej techniky, ultrazvukové čistiace zariadenia“ vymenúva Švec. To boli začiatky Baťovho hospodárenia.
A práve tomto čase si jeden zo zamestnancov, pán Jozef Puhák, našiel projekt mechanického písacieho stroja pre nevidiacich a slabozrakých. „Vtedajší prezident únie nevidiacich Branislav Mamojka nás poprosil, či by sme im nepomohli, lebo nemecké stroje z dovozu sú pre nich po revolúcii už cenovo nedostupné,“ spomína Švec. Konštruktéri prevzali nemecký vzor a postupne vyrobili nevidiacim asi päťdesiat kusov.
Mamojka však inžinierov tlačil k tomu, aby písací stroj upravili podľa jeho pripomienok a potrieb nevidiacich, takže kvalita vyrábaného modelu bola čoraz dokonalejšia a dokonalejšia, prepracovanejšia. Dizajn ďalšej verzie stroja Tatrapoint Adaptive zveril Švec študentovi dizajnu Rastislavovi Čerešňovi a nechal mu voľnú ruku. „Chodil do škôl pre nevidiacich, namáčal im prsty do atramentu a robil si odtlačk na papier, v akej polohe majú prsty, keď píšu, a napokon navrhol pohyblivú klávesnicu, ktorú si mohol každý nastaviť podľa seba,“ vysvetľuje Švec.
Písací stroj v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenska za dizajn a mal veľký úspech na medzinárodných konferenciách pre nevidiaciach, cez ktoré sa postupne rozšíril do celého sveta. „Tento typ pomôcky sa však ťažko predáva priamo. Musíte mať za sebou silného, ideálne globálneho partnera a spájať predaj so vzdelávacími a rozvojovými aktivitami, takže z toho nikdy nebol dostatočne veľký biznis pre firmu našej veľkosti, ale za to sme sa spoznali s mnohými ľuďmi, ktorí aj napriek handicapu nevidiaceho sa plnohodnotne správali a žili šťastný, srdečný život. Často mi hovorili títo ľudia, že vidia pocitom srdca a mysle a častokrát mi to pripadalo, že vidia lepšie, dôkladnejšie ako my vidiaci“ dopĺňa Ľubomír Švec.
Veľký biznis
Ten prišiel s príchodom automobilovej výroby na Slovensko. Švecovci boli príliš malí nato, aby dokázali obslúžiť nadnárodný automobilový koncern, ale pre subdodávateľov boli akurát. Firmu oslovil susedný Matador Automotive a firmy sa dohodli na dodávke nástrojov pre prototypy prvého VW Touareg, ktorý mal vychádzať z pásov v novom závode nemeckého koncernu v Bratislave. „Oslovil nás Matador, vtedy to bola Pal-Inalfa, aby sme im urobili najskôr nástroje na výrobu súčiastok pre Touaregy, ktoré išli ešte len na crash testy a neskôr i nástroje na hromadnú výrobu dielov. Otvorili nám tým dvere do automobilového priemyslu,“ spomína Švec.
Kým súčiastka pre elektrotechnický priemysel stála dve koruny, pre automotive – certifikovaná – aj päťkrát toľko, avšak boli i päťkrát toľko zložitejšie s prísnejšími toleranciami. A nástroje tým pádom boli zložitejšie a drahšie. A dodávky – po potvrdení kvality zo strany vrábeľčanov – naberali na objemoch. „Robili sme nástroje, na ktorých sa lisovali súčiastky pre karosérie vozidiel, keď nestíhali, vypomáhali sme im vlastnými lismi. Týmto spôsobom sme rástli, zarábali dosť na investície do špičkových strojov a do výkonných softwarov a hardwarov, bez ktorých by sme z hry rýchlo vypadli. Všetky, ale všetky zarobené peniaze išli do investícií do technológií. Automobilový priemysel nás postavil pevne na nohy, rovnako ako celé Slovensko,” zdôrazňuje Švec. Skupina, ktorej 95 % vlastníkom sa postupne stal, sa dnes hrdí referenciami od firiem ako sú Volkswagen, Mercedes, BMW, Opel, Magna, Matador, Jaguar Landrover, Schindler a ďalšie významné spoločnosti. Vyrába tepelné štíty do áut.
Činorodý Švec sa v začiatkoch snažil rozvíjať podnikanie vo všetkých oblastiach, kde videl príležitosť a zachrániť čo najviac aktivít bývalej Tesly, ktorú prevzal. „Bol som mladý, mal som plno energie a všade som videl možnosti,” hovorí o čase, keď absolvoval kráľovskú disciplínu v triatlone – preteky Iron man. Švec a jeho zamestnanci sa tak okrem strojárskej výroby snažili rozbehnúť aj samotný predaj áut, výrobu plastových a elektrotechnických výrobkov, drevovýrobu, doplnkové kovové konštrukcie pre stavebné priemysel. Začali sme v Mníchove futbalovým štadiónom, neskôr vo Frankfurte, Wroclawi. Takmer do všetkých Auparkov sme dodávali kovové konštrukcie, či obslužné činnosti pre podniky. „So sto ľuďmi som mal 15 firiem, takže keď som chcel mať v každej firme novoročný príhovor, musel som si veľmi precízne naplánovať čas a presuny, aby som to ten deň stihol. Dnes by som už do toho nešiel,” hovorí.
Vlani skupina ŠVEC GROUP dosiahla zisk jeden a pol milióna eur, EBITDU 7 mil. a tržby zvýšila na viac ako 38 miliónov eur. Z pestrej skupiny firiem, ktoré vznikli rozpadom vrábeľskej Tesly sa pod vedením jej bývalého šéfkonštruktéra nástrojov vyprofilovalo päť spoločností s prevádzkami v troch mestách Slovenska a podnikateľsko-inovačným centrom INOVATO, ktoré spája 66 slovenských firiem. Okrem vrábeľskej ŠVEC a SPOL je súčasťou skupiny firma KOVMECH zameraná na výrobu lisovaných kovových dielov a NOTUS-Powersonic, ktorá vyrába ultrazvukové čistiace vane. Do skupiny ďalej patrí spoločnosť MAVIS orientovaná na vývoj a výrobu automatizovaných pracovísk a LEWEMA, zameraná na výrobu veľkých kovových konštrukcií. Skupina dodáva výrobky alebo riešenia pre automobilový, strojársky, stavebný, elektrotechnický, ale aj potravinársky priemysel, napríklad baliace linky zabalených potravín.
Text: Tomáš Nejedlý
Foto: Miro Nôta
Zdroj: Export ako charita. Vrábeľská firma dodáva písací stroj pre nevidiacich do 60 krajín – Forbes
