Patrik, čo ťa priviedlo na cestu architekta a priemyselného dizajnéra? Čo ťa najviac bavilo v škole?
V detstve som stále niečo tvoril, najmä budoval z Lega, vonku bunkre a stavby na stromoch. V zime som dokázal celé dni vyrábať kvádre na Iglu podľa časopisu ABC. Ráno som začal a za tmy ma mama ťahala domov zmrznutého na cencúľ. Keď som to na konci prázdnin dostaval, zmestilo sa dnu veľa kamarátov a varili sme si tam z cukru karamel na horiacich kvádroch PePo. Bavili ma technické predmety, matematika, fyzika, geometria, konštrukcie, rád som kreslil a vyrábal aj opravoval rôzne veci.
Pamätám sa, že ma babka naučila štrikovať, háčkovať, vyšívať, tak som si obstaral bábiku, malého černoška a vyrábal som mu oblečenie. Žiacku knižku som mal celú pokreslenú značkami ako Adidas, Nike, Puma a postavičkami z akčných komiksov Tarzan, Rahan, Superman, Batman. Zbieral som známky, ale aj obaly z rôznych zahraničných výrobkov. Asi to ma priviedlo ku obalovému dizajnu a brandingu. Pomáhal som často cez prázdniny otcovi vo fotoštúdiu aj keď jazdil fotiť architektúru po Československu.
Tvoje firma vytvorila ikonické značky, obaly aj priemyselné dizajny výnimočných výrobkov. Na čo si najviac hrdý?
Asi najviac ma teší obdobie, kedy sme dokázali aj vyše dve desaťročia udržať rovnakých zákazníkov a oni nehľadali ďalších dodávateľov, lebo bili spokojní. Videli, že naša práca im prináša úžitok a ich produkty získavajú vďaka tomu silnú pozíciu na trhu. Podarilo sa nám vybudovať z Mama s.r.o. uznávaný brand KELLYS Bicycles, ktorý si už dnes ide vlastnou cestou, ale prvých 25 rokov sme pre nich robili 99% produktového aj obalového dizajnu, príslušenstvo, oblečenie, katalógy, výstavy, web, komunikáciu, dizajn predajní. Pre IDC sme tvorili vyše 20 rokov rebranding ich najdôležitejších značiek SEDITA – najmä Horalky, Mila, Tatranky, Rodinné, FIGARO, VERBENA, BOMBI a ďalšie. Keď ešte neboli počítače začali sme pracovať pre Hubert Sereď a po 30 rokoch sa na nás obrátili s redizajnom ich najvyšších kategórií sektov JOHANN E. Hubert, PAULINE Hubert a XO Brandy.
Bolo pre mňa veľkou poctou spolupracovať s Tebou, keď si vytváral so Slavom Ozaníkom projekt prvého 3D tlačeného elektrického eBiku na svete. Čo ti tento projekt dal a zobral?
Dal nám veľa a niečo tiež zobral. Tento projekt mi ukázal, že vytrvalosťou s jasným cieľom sa dá dosiahnuť takmer všetko, čo si človek v hlave naprojektuje. Okrem nenahraditeľných skúseností nás tento projekt posunul za hranice Slovenska, keď nás oslovil CEO jedného z dvoch najväčších európskych výrobcov eBikov ZEG Group krátkym mailom: „Chcete pre nás pracovať?“. Tým sa začala dnes už vyše 6-ročná spolupráca na vývoji nových produktov pre ich značky.
Projekt vlastného vývoja eBiku nás pripravil žiaľ o väčšinu domácich slovenských zákazníkov, ktorí cítili, že sa im už nevenujem s takou intenzitou na akú boli zvyknutí. Spoliehal som sa na zabehnuté interné procesy a skúsených členov tímu, tí však tiež cítili, že sa menej venujem práci vnútri firmy a viac novej vízii v oblasti vývoja eBikov. Niektorí si začali hľadať sebarealizáciu mimo firmu a rovnako sa prestali venovať stálym zákazníkom, čo som žiaľ podcenil a začal riešiť až príliš neskoro. Intenzívne nasadenie, najmä zahraničné cesty mi zobrali extrémne veľa času, ktorý potom chýbal doma. Projektu som sa na úkor práce vo firme venoval v pomere 70:30 a nemať takú skvelú a trpezlivú ženu, asi by som zostal so svojím eBikom sám.
Myslím si, že ťa tento projekt dostal do európskej ligy, kde sú však iné požiadavky a pravidlá. Čo to pre vás znamenalo pracovať pre významného nemeckého zákazníka?
Áno, veľké zahraničné firmy majú korektný prístup, plnia si záväzky a dodržiavajú dohody, ale vyžadujú prvotriedny servis. Na také tempo a kvalitu sme neboli zvyknutí, museli sme prebudovať team a zmeniť prístup – sprofesionalizovať procesy. Všetko prebiehalo v angličtine aj interné smernice, komunikácia, reporting. Začali sme okrem dizajnu robiť aj inžiniering, pevnostné FEM analýzy, montážne manuály, lietame do výroby v Ázii, riešime každý detail dôležitý pre optimalizáciu sériovej výroby a montáži. Boli to ťažké roky plné náročných školení často s investíciami vysoko nad rámec rozpočtov, ale také skúsenosti by sme nikde inde nezískali.
Patrik, všimol som si na Tebe, že máš veľký zmysel pre detail a dokončenie vecí. Keď ste robili etikety, neriešil si iba grafiku, ale aj materiály, technológie tlače a veľa iných vecí, ktoré dizajnér alebo grafik bežne nerieši. Podobne aj pri bicykloch si riešil materiály, technológie, ale aj spôsob propagácie a ďalšie veci. Mal som často pocit, že dávaš niektorým zákazníkom viac, ako vedia oceniť a zaplatiť. Ako to vidíš?
Profesionálny servis v zahraničí toto všetko, čo spomínaš vrátane detailného perfekcionizmu automaticky zahŕňa. To nie je o službách „Good Enough“ (dostatočne dobré). V solídnej reštaurácii dostaneš na stôl vodu bezplatne a obsluha Ti splní čo si zažiadaš, to len u nás často počuješ: „nedá sa, nemáme v jedálničku, polievku z Menu vyňať nemožno…“. Vonku si zákazníka naozaj vážia a vedia, že len spokojný sa vráti opäť a odporučí podnik ďalej. Navyše tam je konkurencia obrovská medzinárodná a musíš sa extrémne snažiť, aby si si udržal zákazníka. Buď si špička a kladieš si podmienky, alebo musíš dať čosi navyše, často veľa navyše, aby si uspel.
Ak to všetko vieš doručiť vo výnimočnej kvalite, včas a za konkurenčnú cenu, máš prácu. Stane sa, že aj pre zamestnanca zahraničnej firmy je niečo už „good-enough“, ale keď príde CEO, opýta sa, kto to robil? A väčšinou musím vysvetľovať, prečo sa to nedalo urobiť ešte lepšie. Stretol som sa s tým, že polročná práca sa hodila do koša len pre 1mm rozdiel v lícovaní dvoch častí výrobku. Zákazník to chcel mať presne a neváhal kvôli tomu nechať prerobiť nové formy v hodnote ďalších 15.000,- USD navyše.
Na čo si vo svojej firme najviac hrdý?
Na tím a ľudí, lebo to je najväčšie aktívum firmy. Žiadna technológia, softvér, patent, ale neustále sa rozvíjajúce know-how tímu je to, čo robí rozdiel medzi dobrým a výnimočným. Najväčší problém je, že to know-how nosí každý v hlave a ak nemotivuješ správne, odíde, lebo skúsenosti sú len ťažko prenosné aj keď ich máme zachytené v smerniciach. Trvá spravidla 1 až 1,5 roka kým je človek schopný zorientovať sa v problematike, ktorú robíme aj to musí byť veľmi šikovný a nadaný.
Si jeden zo zakladateľov inovačnej siete Inovato. Čo ťa medzi nami najviac baví a čo ti chýba?
Baví ma robiť so schopnými a najmä čestnými ľuďmi na zaujímavých projektoch s perspektívou a presahom do budúcnosti, pre ktorých sú okrem talentu a húževnatosti samozrejmosťou aj charakter, morálka, poctivosť. Chýba mi trochu to, čo je v zahraničí bežné, že štát podporuje rozvoj podobných aktivít, pretože vie, že sa také investície vrátia v podobe inovácií, rastu podnikov a vzniku nových pracovných miest. Mám pocit, že u nás sa akoby stále hľadí prioritne na to, aký osobný úžitok budem mať ak v niečom pomôžem druhým. Politik a úradník sa často nepozerajú na perspektívu rozvoja v prospech celého národa, na vzdelanie, ktoré sa spoločnosti vráti o 20-30 rokov, ale na to, čo z toho bude mať on osobne a hneď.
Myslím si, že kvalita a komplexnosť ktoré ponúkaš so svojim tímom prerástla Slovensko. Máš ďalšie plány expandovať do sveta a robiť v tých najvyšších dizajnérskych segmentoch, alebo naučiť Slovákov oceniť špičkovú prácu dizajnérov a grafikov?
Žijeme tu v regióne Východná Európa, tak by sme sa prioritne mali zamerať na servis pre lokálnych zákazníkov s cieľom rozvíjať naše Česko-Slovenské podniky a pomáhať domácemu priemyslu, no pravda je taká, že o služby, ktoré ponúkame majú záujem aj v zahraničí, dokonca sa ozývajú zákazníci z USA, aj z Ázie a tí sú zvyknutí ohodnotiť kreatívnu prácu na vyššej úrovni. Nájdu sa ale aj domáci zákazníci, ktorí sú ochotní prácu oceniť porovnateľne. Zatiaľ pomaly, no postupne pribúdajú aj u nás.
Niekedy mám pocit, že mnohí ľudia, ktorí majú telefón s fotoaparátom si myslia, že sú fotografi a ľudia, ktorí vedia kresliť na počítači si myslia, že sú grafici a dizajnéri. Preháňam, ale smerujem k tomu, že mám pocit, že práca priemyselných dizajnérov, umeleckých fotografov a grafikov nie je docenená. Nie je to predsa o tom, koľko obrázkov niekto vytvorí, ale o celom koncepte, pochopení zákazníkov, značky, hodnotovej ponuky. Je za tým veľa štúdia, rozhovorov, analýz a pokusov, ktoré zákazník časti vôbec nevníma a neocení? Ako sa s tým vyrovnávaš?
Problém nespočíva v tom, že mnohí ponúkajú na prvý pohľad porovnateľný charakter práce za rôzne ceny, ale skôr v tom, že viacerí zákazníci nedokážu rozlíšiť rozdiel a ani nevedia v čom by ten rozdiel mal byť. Ak si neprejdeš 1,5-ročným vývojom výrobku od počiatočnej skice až po kontrolu výroby v Číne, vo Vietname, alebo na Taiwane a sériovú montáž v Nemecku, netušíš o čo ide. Keď pri tom nezažiješ opakované zlyhania pri certifikácii výrobkov kedy Ti všetky FEM analýzy vychádzajú správne a Ty musíš pátrať až na RTG a CT úrovni, rozoberať zloženie a vlastnosti materiálov, ich správanie sa pri zváraní, testovať a robiť si vlastné skúšky, aby si na konci po desiatkach hodín investigatívneho výskumu zistil, že problém nie je v našej konštrukcii, ale vo výrobe na druhom konci sveta, tak nevieš obhájiť cenu svojej práce a presvedčiť zákazníka, aký má pre jeho biznis tvoj servis prínos a význam.
Aký máš sen vo svojom živote a v práci Patrik?
Myslím, že som veľmi pragmatický a špeciálne sny som nemal. Skôr to boli ciele, vízie a následne ich praktická realizácia. Vždy som sa snažil robiť poctivo svoju prácu, na ktorú máš a nesnívať príliš v oblakoch. Sen Ťa môže občas aj zabiť, napr. keď si zostrojíš krídla, letíš privysoko a roztopia sa.
Ale jeden, možno pre mnohých naivný „sen“, mám. Chcel by som raz žiť v krajine, kde nebudú chamtiví darebáci rozhodovať o našej budúcnosti, kde budú ľudia robiť to, na čo naozaj majú, čo ich baví, budú za to primerane odmeňovaní, budú poctivo platiť dane, dodržiavať a ctiť zákony, prispievať ku rozvoju všeobecného blaha. V krajine, kde si budú ľudia jeden vážiť druhého bez ohľadu na vzdelanie, spoločenské postavenie, etnickú príslušnosť, orientáciu. Kde nebude intelektuál pohŕdať pracujúcim a naopak tí menej vzdelaní nebudú opovrhovať vedcami, lekármi a kde učiteľ opäť zaujme svoje dôstojné miesto v spoločnosti. Chcem, aby som nemusel presviedčať deti, aby zostali na Slovensku, ale aby samé mali záujem tu žiť a prispievať svojou prácou ku zveľaďovaniu krajiny s pocitom, že to dáva zmysel, že sa to „oplatí“ ale v tom správnom slova-zmysle.
Jan Werich na to mal jednu peknú vetu: „Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl. A když kouká, aby byl, a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“
Text: Ján Košturiak
Foto: KINAZO DESIGN
Viac info: kinazo-design – kinazo-design
