Začínal si ako konštruktér a mám pocit, že technické myslenie máš stále v sebe veľmi silné, ako si sa dostal ku technike, čo ťa najviac bavilo v škole?
Áno, technika ma baví i dnes. Niekedy je to manažérsky až na škodu, že často skĺznem k riešeniu, ako zachovanie si manažérskeho koučovacieho postupu riešenia.
Na škole ma bavila matematika, fyzika, chémia. Strednú školu som vyštudoval Gymnázium, lebo to chceli rodičia a ja som ešte nemal vyhranený názor, kým chcem byť. Ale vysokú školu som študoval už strojárinu v Bratislave. A tu mi už bolo jasné, že chcem byť konštruktér. Aj som sa ním stal v roku 1988, už diplomovú prácu som mal na patent. No po nežnej revolúcii sa otvorili veľké možnosti a ako prichádzali, tak som sa ich chopil, bez toho, aby som si dostatočne uvedomoval, čo to všetko obnáša. Ja tomu hovorím „ v pravej chvíli na pravom mieste“. Dostatočne fyzicky zdatný /veď rok predtým som si spravil Železného muža/, zo školy teoreticky nabitý /vtedy sa ešte strojárina poctivo študovala/ a s čiastočnou praxou, aby som nevidel pred sebou viac problémov ako riešení som sa pustil do podnikania.
Z konštruktéra si sa stal podnikateľom a dnes si jediným majiteľom siete firiem ŠVEC GROUP – bez politickej podpory a bez zahraničného kapitálu. Čo všetko tvoje firmy robia a aké sú veľké v počte ľudí, tržbách a svojom pôsobení na trhu?
Majiteľom? Myslíš zodpovedným za potenciál, ktorý je v strojoch, budovách, v ľuďoch. Potenciál, ktorý je na trhu príležitostí a potenciál, ktorý ešte len príde, ako ho správne využiť. Vieš, práve minule mi jeden z mojich riaditeľov, keď som sa ho snažil inšpirovať, že má naviac, že zverená prevádzka má väčší potenciál výsledkov, že stroje sú nedostatočne využívané a na trhu je roboty dosť, na obranu mi odpovedal, že za 3 roky som Ti vybudoval fabriku /je to jedna z našich prevádzok/, ktorú môžeš predať za 3-násobok toho, čo si do nej zainvestoval. Vtedy som si uvedomil, že ja sa nenaháňam za majetkom, ja sa naháňam za efektívnym využívaním potenciálu, že stroje budú tvoriť hodnoty väčšie, ako je ich cena, že ľudia sa dobre cítia v práci a vykazujú tímové hodnoty, za ktoré je zákazník ochotný zaplatiť. Mňa baví vytvárať podmienky /stroje, budovy, ľudia, vonkajšie prostredie/ pre vytváranie hodnôt, ktoré niekto potrebuje, niekomu uľahčujú život, niekto je ochotný za to zaplatiť. Ak rozmýšľam o nástupníctve, nerozmýšľam, kto bude dedičom majetku, ale kto bude pokračovateľom využívania majetku – potenciálu, ktorý sme spolu vybudovali.
Týmto spôsobom sme vybudovali viacero kompetencií vo viacerých firmách prevažne strojárskeho zamerania.
Dá sa povedať, že vyrábame jednotlivé súčiastky i kompletné technológie. Jednotlivé súčiastky z plechu, tvárnením za studena. Tu sa dá povedať, že môžeme vyrábať súčiastky tvárnením za studena najekonomickejším spôsobom v závislosti od sériovosti. Totiž vieme i kusové dávky robiť sériovým spôsobom na univerzálnych strojoch. Vieme i 100-tisícové dávky robiť na jednoúčelových nástrojoch ktoré si sami vyrobíme. Čiže máme samostatnú prevádzku so 100 ľuďmi, ktorí vyrábajú plechové súčiastky a podzostavy na univerzálnych strojoch. Máme samostatnú prevádzku so 40 ľuďmi na výrobu plechových štruktúrovaných dielov pre automotive – čiže lisovňu TIR2. Máme samostatnú prevádzku so 70 ľuďmi na výrobu nástrojov pre automotive pre lisovne TIR1 – čiže nástrojáreň. Máme samostatnú prevádzku so 130 ľuďmi na výrobu automatizovaných liniek i pre potravinársky priemysel. Máme samostatnú prevádzku so 60 ľuďmi na výrobu, opracovanie a lakovanie nadrozmerných zvarencov až do hmotnosti 32 ton a rozmerov opracovania 13 m. Máme malé divízie na výrobu doplnkových konštrukcií na stavby, na výrobu ultrazvukových čistiacich liniek a výrobu jediného finálneho výrobku, ktorý exportujeme do 60 štátov sveta a to je písací stroj pre nevidiacich. Spolu prevádzky vyprodukujú tovar a služby v hodnote okolo 40 mil. EUR a máme podľa potreby 400 – 450 vlastných zamestnancov.
Viem, že sa roky usiluješ o budovanie siete autonómnych firiem a vyrástli pri tebe silné osobnosti mladších spolupracovníkov – spolupodnikateľov. Čo si musel všetko urobiť, aby si mal takýchto kvalitných ľudí okolo seba a vybudoval u nich nielen ich odborné kvality, ale aj silnú dôveru a lojalitu?
Myšlienka bola, ako riadiť tak rozdielne podnikateľské príležitosti, ktoré som rozbehol v priebehu prvých 4 rokov. Podnikali sme v strojárine, v elektrotechnike, v plastárine, v stolárstve, v stavebníctve, v službách, v špedícii a doprave /sám som jazdil na kamióne, keď som mal čas/, v servise strojov, v povrchových úpravách, v obchode, v predaji bielej techniky, potravín, predávali sme i autá BMW v Leviciach.. Tak som sa musel naučiť spoliehať sa a dôverovať ľuďom.
Snažil som sa vzdelávať, inšpirovať od múdrych ľudí, ale čo si neprežijete sám, tak tomu moc neveríte, nekladiete priority. Bola to dobrá škola, škola života, len školné bolo drahé. Zo začiatku to bolo úkolovanie, prikazovanie, motivovanie, trestanie, nahrádzanie. Keď už nás bolo nad 100, začalo sa viac orientovať na výber vhodných ľudí, vzdelávanie, motivovanie, inšpirovanie a neustála výdrž a pridávanie energie na riadenie riadiacich manažérov.
No a že sme dnes už i úspešní, i navonok, to je výsledkom neustáleho napredovania, rastu, zlepšovania, výberu ľudí, motivovania, inšpirovania, vzdelávania a hlavne dôvera. Ak ľuďom dôverujete, vytvárate stále zlepšujúce podmienky, v pláne stály rozvoj a rast, tak od určitého okamihu Vám začnú i ľudia dôverovať, sami sú iniciatívni, stávajú sa z nich hospodári – podnikatelia, a keď sa dobre cítia, vidia výsledky, tak sú i lojálni a malé nezdary, malé prekážky i veľké krízy sú pre nás výzvou a možnosťou pre veľa nových príležitostí.
Často spomínaš súvislosti medzi rastom platov a produktivity v tvojej firme. Kam ste sa dostali za posledné roky a aké spôsoby zvyšovania produktivity sa vám osvedčili? Čo bude ďalej?
Za tie roky podnikania, veľa vzdelávania, hlavne cez IPA Slovakia a Podnikateľskú univerzitu, som prišiel na 2 grafy, ktoré sú na sebe závislé. Ale jeden z nich tvorí vonkajšie prostredie a druhý graf tvorí vnútorné prostredie, čiže firma.
Ľudia chcú dobre zarábať a ja som chcel rozvíjať firmu. Tieto dve veci v malých a stredných firmách výrobného charakteru sa často stávajú i protichodné. Ale musíte si uvedomiť, že rast miezd, zvyšovanie platov nezastavíte. Toto určuje trh, ak chcete podnikať stále v tom istom regióne, musíte sa prispôsobiť rastu platov v regióne, v priemysle. Na druhej strane, ak podnik, firma chce existovať, musí sa tomuto prispôsobiť a na rast platov svojich zamestnancov zarobiť. Toto ukazujete, vysvetľujete, presviedčate svojich zamestnancov, i niekoľko rokov. Vysvetľujete svojim zamestnancom, že zvyšovať platy môžeme, až keď si na to zarobíme. Myslíte si, že to pochopia na prvú? Na druhú? Po mesiaci, po kvartáli, niekde sa mi to nepodarilo ani po roku. Ale niekde áno. Kde sa stali zo zamestnancov spolupracovníci a z manažérov spolupodnikatelia, sa krivky rastu otáčali. Otáčali nie iným smerom, ale otočili záujem. Ja som chcel, aby ľudia viacej zarábali a oni už vedeli, že si na to musia zarobiť, firmu musia rozvíjať a vzájomnou dôverou sme spokojní obaja, obe strany. Vlastne platí nič viac a nič menej. Manažér rozvíjaj ľudí, vytváraj podmienky a ľudia Ti nájdu zlepšenia, inovácie a rast, aby sa mali dobre.
Čo bude ďalej? Neviem! Neviem, ako dlho a ako veľa budú chcieť naši ľudia, spolupracovníci, spolupodnikatelia zvyšovať si platy, plniť si svoje ciele i dávať si nové výzvy, chcieť dosahovať vyššie méty. Dovtedy bude firma rásť a bude sa rozvíjať. Lebo jedno bez druhého nejde. Firma je pre ľudí, nie ľudia pre firmu.
Ľubo, ty si bol vlastne prvý človek, ktorý ma oslovil s tým, aby sme začali budovať inovačné centrum. Vzniklo INOVATO a postupne sa k nám pridávali ďalší podnikatelia s podobnou krvnou skupinou. Väčšinou sme sa poznali z Podnikateľskej univerzity. Ako hodnotíš tento svoj krok a INOVATO s odstupom času?
Neviem, či som bol prvý človek. Myslím, že i táto myšlienka nejako tak vyplynula zo situácie a spoločne nám to dávalo zmysel. Tak sme išli do toho a spravili sme dobre. Chceli sme vytvoriť miesto, priestor pre stretávanie sa rovnako zmýšľajúcich ľudí, kde by sme spolu vytvárali skutočné inovácie prospešné pre ľudí, spoločnosti, región. Chceli sme sústrediť na jednom mieste expertov, ktorí sú buď na voľnej nohe, alebo málo využití vo firmách na vysoko profesnú prácu. Každý vo firme chce mať tých najlepších ľudí, najlepších expertov. Ale malé a stredné firmy si ich nevedia ani udržať, ak sa u ich nejakí objavia. Tak nás napadlo, aby takíto experti neodchádzali hneď do zahraničia, alebo nerobili v korporáciách, ale aby rozvíjali malé a stredné slovenské firmy. Dali sme sa dokopy slovenskí podnikatelia, čo už niečo dosiahli a naďalej aktívne pôsobia. Áno väčšinou to boli Tvoji absolventi z Podnikateľskej univerzity. Rozbehli sme nadšene i prvé projekty i festival inovácií – INOFEST, vzdelávacie workshopy a semináre.
Festival inovácií – INOFEST sa slušne rozbehol, je to ekonomicky sebestačné, malé firmy tu nachádzajú pridanú hodnotu na výstavách, prednáškach a vzájomných konzultáciách pri výmene skúseností. V roku 2024 už pripravujeme 5.ročník. Čo vydrží viac ako 5 rokov svojou činnosťou bez dotácií hodnotím za prospešnú a úspešnú aktivitu. Vzdelávanie sa ešte neprejavilo v plnom rozsahu významu. Možno tí, ktorí sa chcú vzdelávať, sa už dávno vzdelávajú v zahraničí. A návrat je čím ďalej tým viac klesajúci. Kontinuálne vzdelávanie podnikateľov, ktorí si síce uvedomujú nutnosť vzdelávania nie je na popredných miestach a väčšinou po operatívach nezostane ani čas na to. A osvietených podnikateľov, ktorí dávajú vzdelávať svojich zamestnancov, je ešte menej. Do vzdelávania treba investovať ako zo strany poskytovateľa, tak i zo strany prijímateľa, je to investícia do budúcnosti, ktorej návratnosť sa ťažko vyčísluje. Na inovatívne projekty ani počas 4 rokov existencie sa nám nepodarilo zohnať externé financie, i keď financií na inovácie v EÚ alebo v štáte je veľa, ale asi iba v ústach politikov, prípadne ešte účelových politických kluboch, ktoré si honosne hovoria regionálne inovačné centrá popri ministerstvách a VÚC. Čiže s odstupom času hodnotím INOVATO ako dobrý krok i keď jeho rozvoj ešte len príde.
Si veľký obdivovateľ a nasledovník Baťovcov. Čo si si z Baťovej sústavy riadenia zobral a čo si do nej vložil ty sám zo svojej filozofie?
Áno. Baťa je mojím vzorom, mojou inšpiráciou. A čím viac ho študujem, snažím sa zavádzať jeho myšlienky, samozrejme prispôsobiť dnešnej dobe, tým viac nachádzam nové a nové poznania a súvislosti. Baťa, úspešný podnikateľ a jeho myšlienky, spôsob riadenia a rozvíjania podnikov sa dá aplikovať i dnes. Mne osobne jeho myslenie pomohlo rozbehnúť podniky, keď som si zobral väčšie sústo, ako som sám mohol zvládnuť. Pomohlo mi motivovať ľudí k práci a zaviesť aspoň trochu spravodlivé odmeňovanie. Zaviedol som samosprávu dielní, prevádzok, firiem. Po rokoch budovania objavujem nové inšpiratívne myslenie. Stretávam sa s dnešnými životom otrávenými ľuďmi ktorí frflú na okolie, na iných ľudí, na štát, ako im ničia život, nevytvárajú im podmienky pre ich dobrý život. Sú prežratí, zhýčkaní, plní chorôb, majú plno zbytočných vecí a nie sú spokojní, nie sú šťastní. Na druhej strane som študoval bývalých Baťovcov, ktorí ešte žili a spomínali na svoj aktívny život. Nikto z nich sa nesťažoval, všetci mali iskru v oku ešte i v 70 – 80 – 90-tich rokoch. Všetci by si svoj život radi zopakovali a ich život nebo ľahký. Videl som aktívnych, živých, starých ľudí, ktorí mi starí nepripadali svojou mysľou. Ale naopak, videl som vo svojom okolí 30 – 40-ročných invalidov, plných pesimizmu, výhovoriek, neistoty. A čím mladší, tým ich názory boli ešte pomýlenejšie a fyzická zdatnosť ešte horšia a myslenie ešte zvrátenejšie. Ako by sme sa rútili do záhuby. A veľa sa hovorí o konkurencieschopnosti našich podnikov. Bolo vypísaných veľa projektov EÚ i štátu na podporu konkurencieschopnosti podnikov inovatívnymi technológiami. Mňa skôr napadlo budovať konkurencieschopný podnik prostredníctvom vlastných ľudí. Vytvárať im podmienky, prostredie, v ktorom by mohli nachádzať zmysel svojej práce, kde by sa mohli rozvíjať rozumovo i fyzicky, kde by ich niekto i posúval a podporoval tvorivého ducha každého jednotlivca, samozrejme popri tom si zarobili na slušný život, neničili, skôr utužovali si svoje zdravie a najviac zo všetkého aby boli na pracoviskách vytvárané priateľské, rodinné vzťahy. V podstate, aby sme žili dobrý život nielen doma, ale i v práci. Henry Ford sa snažil vytvárať dobré podmienky na prácu a Baťa sa snažil vytvárať dobré podmienky na život. Na život pred prácou, v práci i po práci. Inšpirovala ma kniha Baťove inspirace od Gabriely Končitíkovej, dávalo mi to súvislosti a začal som Baťov život ešte viac študovať. Nenašiel som tam nič zlého, práve naopak. Objavil som v Baťovi, že vlastne on nebudoval firmu, mestá, on budoval československého občana, rozvíjal jeho fyzické stránky, mentálne stránky a i duchovné a vlastne oni mu vybudovali nielen fabriku, ale i Zlín a iné mestá. Uvedomil som si doslova „nebuduj firmu! Buduj ľudí, spolupracovníkov, spolupodnikateľov a oni ti vybudujú firmu, oni budú vplývať na okolie, oni budú budovať a inšpirovať región a ďalších ľudí. IPA ma naučila zlepšovať procesy a zamerať sa na čísla, inšpirácia Baťa ma učí zlepšovať spolupracovníkov a v súčasnej dobe potrebujeme oboje. Dokonca si myslím, že správne fungovanie oboch systémov môže byť konkurenčnou výhodou.
Niekedy mám z teba pocit, ako keby si prestal počítať vyrobené kusy a zarobené peniaze, ale stále viac hovoríš o kultúre firmy, ľuďoch, pracovných podmienkach a vzťahoch. Dokončujete veľké fitnes centrum, nedávno ste mali besedu s Vladom Zlatošom o zdravej firme, jazdíte s tímom manažérov na bicykle, organizuješ množstvo školení a konferencií, kupuješ ľuďom ovocie z Emilových sadov a knihy. Oceňujú to tvoji ľudia a kde sa tieto aktivity prejavujú vo výsledkoch tvojej firmy? Záleží to na ľuďoch viac ako na peniazoch?
To je dôsledok i pochopenia Baťovho budovania československého občana. Na prvom mieste je človek. Jeho zdravie a šťastie, jeho zdravý životný štýl. Až potom nasleduje ďalšie. A aby človek mohol zdravo a šťastne žiť, musí byť v prvom rade fyzicky zdatnejší, silnejší. Sval má väčšiu energiu ako tuk. Keď sme silnejší a šťastnejší, vieme i lepšie pracovať, vieme si lepšie užívať život, dokonca i lepšie spať, čo je základný predpoklad pre neustály rozvoj seba a tým vplývať i na okolie. Z tohto tak podvedome sa snažím vytvárať podmienky na budovanie i fyzickej sily a čím ďalej tým viac ubúda fyzickej záťaže nielen v práci, ale i doma. Športom si človek buduje nielen zdravie, ale i odolnosť, prekonávanie prekážok, vôľové vlastnosti, sebadisciplínu, dokáže lepšie prekonávať prekážky, je odolnejší voči stresu. Mne šport v živote veľmi pomohol. Hlavne vytrvalostný.
Ako vnímaš podmienky na podnikanie na Slovensku za posledných 30 rokov? Nemal si niekedy chuť pri návštevách štátnych úradníkov a kontrolórov nechať to tak a starať sa rašej sám o seba?
Podmienky na Slovensku na podnikanie, myslím, že stále sú dobré, až výborné. Netreba sa sťažovať, treba konať. Pred 30 rokmi sme síce mali krajinu, školy, ľudí vo výbornej kondícii, len sme skúsenosti v podnikaní nemali. Dnes skúsenosti máme lepšie, avšak ubúda šikovných ľudí, noví nestíhajú dorastať a šikovní produktívni odchádzajú do dôchodku, ale i do zahraničia. Za 30 rokov sa krajina – Slovensko rozobrala a nevybudovala sa nová. Myslím, že sme stratili konkurenčnú výhodu, v ľuďoch, vo vedcoch a expertoch, ktorí už prevažne pôsobia v zahraničí, alebo v zahraničných firmách. Zostala nám len poloha a krásna príroda. A pri návšteve štátnych úradníkov a kontrolórov mi ich je ľúto. Ľudia bez iskry, otrávení byrokraciou a čím väčší somár, tým väčšie ego. Ja ich neriešim, je to tragédia Slovenska a preto riešim, čo vyriešiť viem, seba, najbližších príbuzných okolo seba, spolupodnikateľov vo firme a snažím sa inšpirovať blízke okolie, čiže región, inšpirovať malých a stredných podnikateľov, i začínajúcich podnikateľov cez naše INOVATO.
Najviac si ma prekvapil, keď si prišiel za mnou s výkresmi tvojho rodičovského domu a dvoch budov v susedstve a ponúkol si ich Dobrému pastierovi. Dnes je tam s Petrom Brenkusom malá komunita, ktorá sa rozrastá a už si zamestnal prvého človeka z nich a máš záujem zamestnávať aj ďalších, ktorí sa chcú vrátiť do normálneho života. Prečo si sa takto rozhodol?
V rodičovskom dome v Michali nad Žitavou som prežil detstvo, prvé podnikanie a dokonca vedľa domu som mal i jednu z prvých prevádzok v bývalých tabakových sušiarňach, drevovýrobu. Videl som, ako Dobrý Pastier funguje. Stále viac a viac má ľudí, ktorí potrebujú nejaký útulok, nejakú komunitu, aby nabrali zmysel života a aby boli chránení od okolia. Videl som ako sa starajú o nehnuteľnosti, ako vedia pracovať a využívať veci, ktorých my sa už zbavujeme. Opäť som nevedel, čo všetko z toho môže vzniknúť, len som videl, že rodičovská nehnuteľnosť môže byť pre niekoho prospešnejšia, ako pre mňa. Opäť som videl potenciál na využitie bývania i na prácu. A práca je istým spôsobom terapiou, liečbou človeka, ktorý potrebuje svoju myseľ, svoje telo zamestnať prácou, ktorú niekto potrebuje. A tak človek na okraji spoločnosti, ktorý už nikoho nemá, ktorého už nikto nepotrebuje, ani jeho činnosť, skôr je okoliu na príťaž, sa stáva svojou činnosťou, prácou prospešný pre niekoho. Znova sa stáva prospešný a neopustený. Ani nie za pol roka sme dom čiastočne prerobili, hospodárske budovy oživili a dnes sa teším, ako z mŕtveho, nevyužívaného majetku je pre niekoho prospešný. Využívajú sa nehnuteľnosti, dokonca sa využívajú postupne i všetky už 4x prekladané nepotrebné veci z môjho podnikania, že raz, možno budú potrebné. A teraz je tá doba, že môžu byť tieto odložené, pre nás už nepotrebné veci pre niekoho prospešné. Dom sa oživuje, hospodárstvo sa oživuje, už tam sú i hospodárske zvieratá, 6 ovečiek, 10 sliepočiek, na jar prídu 3 prasiatka, kačice i husi. Už chýbajú iba holuby, ktoré sme tiež s otcom chovali. Hospodárske budovy už sú plné materiálu, už sa robia i výrobky – tašky, potlač tašiek, protišmykové potlačené podložky. Volá sa to „Dom na polceste“ je to prechod od zariadenia Dobrý pastier v Kláštore pod Znievom na medzistupeň, prácu v chránených dielňach až k práci, kde je človek úplne zaradený v riadnom pracovnom režime. Už sa nám podarilo prvého človeka dostať priamo do výroby. Jeden mesiac sa zaúčal, druhý mesiac samostatne pracoval a tretí mesiac už pracuje v dvoch smenách na veľmi dôležitom stroji -horizontálna vyvŕtavačka – fréza. Zo školy tam zaškolíme človeka za 4 – 6 rokov, z Kláštora pod Znievom za 4 – 6 týždňov. Týmto ľuďom sa snažíme vymazať krátkodobú pamäť, lebo zažili nejaký príbeh, kvôli čomu skončili na ulici a snažíme sa im obnoviť dlhodobú pamäť, lebo väčšina z týchto ľudí mala v minulosti pracovné návyky. I tento človek už pracoval na podobných strojoch, preto sa tak rýchlo zaučil. Plán pre nás je, každý rok týmto spôsobom dostať 5 až 10 ľudí naspäť do pracovného režimu, do sebestačnosti svojho života. A to nehovorím ešte o podnikateľských možnostiach priamo v blízkosti rodičovského domu kde bol zámer využiť moje nevyužívané nehnuteľnosti. Už máme vo výhľade dostavovať, dokupovať ďalšie nevyužívané nehnuteľnosti v Michali nad Žitavou.
Ak by si sa chcel poprechádzať vo svojej firme o 30 rokov, akú firmu by si chcel vidieť?
O 30 rokov? To je strašne dlhá doba, keď si predstavím, že sme prednedávnom oslávili 30 rokov existencie, a čo všetko sme prežili, prekonali, vybudovali. Doba je turbulentná a ešte sa zrýchľuje. Sú iné možnosti, máme vybudovanú firmu tiež iné príležitosti rastu. Začínali sme z ničoho, dnes môžem rozvíjať takmer všetky naše prevádzky ale nejde o majetok – to je len prostriedok na dosahovanie podmienok pre Dobrý život, čo je naša vízia. Čiže, akú firmu by som chcel vidieť o 30 rokov? V prvom rade, aby existovala naďalej. Aby poskytovala podmienky pre realizáciu dobrého života všetkým ľuďom, ktorí sa o firmu proaktívne starajú. Či už budú vyrábať produkty, poskytovať služby, alebo činnosť, ktorá ich bude napĺňať a dávať im zmysel ich práce, službu druhým, ktoré ich uživia, budú vo firme priateľské vzťahy, bezpečné a inšpiratívne prostredie, zabezpečovanie osobného rozvoja spolupodnikateľov a rozvoj celej firmy. Nebude poškodzovať zdravie svojich zamestnancov a poškodzovať životné prostredie. Myslím, že máme víziu ktorá by mohla prežiť i 30 rokov, ktorá by mohla byť zaujímavá i o 30 rokov pre všetkých spolupracovníkov v nej. Dokonca si myslím, že sme našli dieru na trhu, lebo situácia v okolitých firmách v regióne i na Slovensku sa zhoršuje. Ľudia začínajú byť svojím životným štýlom viac opustení, uzavretí, nepracujú na sebe, pre druhých ani pre blízke okolie. Chcel by som vidieť firmu plnú šťastných, aktívnych, fyzicky zdatných spolupracovníkov, ktorí neustále budujú seba, budujú firmu a sú inšpiráciou pre budovanie iných firiem v regióne.
Autor: Ján Košturiak
Foto: ŠVEC GROUP
