Seminár INOVATO Vráble, ktorý sa konal 11.4.2023 moderoval Janko Košturiak, ktorý tému otvoril informáciou, že v súčasnosti sa vo výrobe menia materiály, používajú sa termoplasty, prášky, atď. Firmy sa tiež musia zaoberať otázkami, ktoré prináša spoločenský trend vo vyspelých štátoch. To znamená vyrábať bez odpadu a šetrne k životnému prostrediu. Nejde len o stroje, ale aj o riadiace technológie. Je veľmi dôležité sa správne rozhodnúť, do čoho investovať, aby to v budúcnosti prinieslo efekt.
Prvým spíkrom bol pán Martin Hric, expert na technológie v potravinárstve. V roku 1995 nastúpil do Figara v Bratislave. Zažil prerod tohto tradičného výrobcu čokolády na modernú firmu. Dnes je súčasťou veľkej nadnárodnej spoločnosti Mondelez, ktorá má 120 závodov v mnohých štátoch. Netušil som, že okrem sladkostí vo firme vyrábali v minulosti aj cigarety a spracovávali kávu. Martin Hric hovoril, že Figaro sa nachádzalo na industriálnej ulici, kde boli vtedy aj iné fabriky. Dimitrovka a Palma. Tie už neexistujú. Spomenul som si na silnú vôňu čokolády (pre niekoho iného to bol taký ťažko definovateľný, nasladlý zápach), ktorá sa v minulosti vznášala v blízkosti Figara. Zdalo sa mi, keď som išiel okolo minulý rok, že tá vôňa už nebola tak výrazná ako kedysi. Možno sa mýlim, a možno to súvisí so zmenami, ktoré sa so závodom udiali od roku 1995. Vtedy tam pracovalo okolo 950 zamestnancov, ale vďaka postupnej modernizácii a automatizácii sa tento počet zredukoval na 360. Stroje nahradili prácu ľudí vo výrobe, ale stúpol počet zamestnancov v obchode a marketingu.
V minulých dobách sa výrobky balili ručne. Pracovníci to museli robiť pri teplote do 18 stupňov, aby sa čokoláda nezačala topiť. V roku 2023 toto všetko robí veľká baliaca linka, ktorú obsluhuje jeden človek. Taktiež sa zvýšila rýchlosť a objem výroby. 30 ton za pracovnú zmenu. Keď toto pán Hric hovoril, predstavoval som si svet z minulého storočia. Ako malý chlapec som miloval bonboniéru, kde boli tri druhy alkoholového likéru. Najprv bolo treba z vrchu čokoládového „pohárika“ odhryznúť „poklop“, potom vypiť chutný likérik a na koniec „pohárik“ zjesť. Najviac mi však chutila karamelová bonboniéra. Mňam. Škoda, že sa už nevyrábajú. Ostala len bonboniéra Tatiana, tá mi doteraz chutí.
Slovensko kedysi ťažilo z toho, že tu bola pre zahraničných investorov lacná pracovná sila. Rozdiel v platoch, v porovnaní s Nemeckom bol 1:5. Dnes je to 1:2. Napriek stieraniu týchto rozdielov sa u nás stále vyrábajú kvalitné výrobky, po ktorých je dopyt. Martin Hric povedal, že sa začne v Bratislave koncom roka vyrábať aj švajčiarska čokoláda Toblerone. Len z obalu zmizne kresba Matterhornu. Musím tam potom prísť na výzvedy. Znova poovoniavam okolie závodu, či tam predsa len nezacítim podobné vône ako kedysi. Potom zájdem do podnikovej predajne, aby som zistil, či slovenská Toblerone chutí tak isto ako originál. Mohli by dať na obal kresbu Kriváňa.
Martin Hric prítomným v skratke priblížil výrobu čokolády. Je to náročný proces, kde treba rátať s neustálou variabilitou vstupných materiálov. Konkrétne to znamená, že v zimnom mlieku je iný obsah vody ako v letnom. Kakaové bôby majú tiež rôznu kvalitu, ktorá závisí od toho, aké je v Afrike počasie. Ich cenu tiež ovplyvňuje aj to, aká je politická situácia v krajinách, kde sa bôby pestujú. Často sa jedná o krajiny s vysokou politickou nestabilitou. Automatizácia a digitalizácia vo fabrikách koncernu spôsobila aj to, že je niekedy problém nájsť kvalifikovaných ľudí, ktorí vedia s linkami pracovať. Nemôžu to byť ľudia z ulice, ktorí zo dňa na deň nastúpia na pracovnú pozíciu. Linka cez mobil komunikuje s operátorom a ten musí vedieť ako na túto komunikáciu reagovať. Je to dlhodobý proces vzdelávania a praxe. Kobot balí výrobky do krabíc. V sklade je totálna automatizácia. Palety s tovarom sa vozia po pohyblivých valcoch priamo do kamiónov.
Kedysi používali systém od Microsoftu, ale ten bol drahý a komplikovaný. Nechceli byť vazalom licencií a tak sa vydali vlastnou cestou. K tej im pomohlo to, že sú veľkou firmou. Mohli investovať financie na zmenu. Vytvorili svoj vlastný tím a spojili sa so Siemensom. Spoločne vyvinuli potrebný softvér. Bolo dôležité, aby sa na vývoji podieľali zamestnanci, pretože je nanič softvér, ktorému ľudia nerozumejú a nevedia s ním pracovať. Digitalizácia musí fungovať na 100% hlavne v praxi. Technológie sa na efektivite práce podieľajú 30% a až 70% tvorí adaptácia ľudí na ich používanie. Firma musí mentálne meniť ľudí. Systém upozorní zamestnanca, ktorý ide v piatok domov, že niečo zabudol vypnúť a „nepustí“ ho z práce, kým tak neurobí. Ak je niekde na linke špina, tiež sa to ukáže na displeji. Systém takto ľuďom odkrýva proces výroby. Napríklad, prečo sa lámu keksy. Či je za tým zlá kvalita múky, alebo obsah lepku, atď. Nasadenie AI dokáže analyzovať aj zmeny v správaní zákazníkov. Keď je 30 stupňov, človek si radšej kúpi pivo ako by si mal špiniť ruky roztečenou čokoládou. Alebo dokáže poskytnúť informáciu, že konkurencia znížila cenu čokolády o 20 centov a preto Mondelez predáva menej. V koncerne sa v roku 2023 zaoberajú otázkou, ako budú produkovať dva krát viac výrobkov, s polovičným počtom zamestnancov, aby kompenzovali infláciu a nedostatok kvalitných pracovníkov. Cieľom do budúcnosti je zhasnutá výroba. Skrátka sa vo fabrike „zhasne svetlo“ a stroje budú robiť všetko.
Janko Košturiak na toto zareagoval tým, že keď chodí po firmách, niekedy mu je aj tých ľudí ľúto. Spomínal manažéra, ktorý musel znižovať stav ľudí pod ním. Nazýva sa to optimalizácia. Všetci z jeho tímu dostali nakoniec výpoveď a tak mu ostáva iba jediné. Optimalizovať samého seba…V inej firme chcú zase vybudovať vrátnicu bez vrátnikov. Janko týmto upozornil na sociálny rozmer. Vyhodia takto ľudí, ktorí majú viac ako 50 rokov, a tí majú potom veľké problémy, čo budú ďalej robiť. Potom načrtol niečo, čo sa týka INOVATa. Združenie má viac ako 50 firiem, v ktorých vedia všeličo vyrobiť. Je v nich množstvo odborníkov z rôznych oblastí. Z nich by sa mohol vytvoriť expertný tím, ktorí by ponúkal riešenia problémov pre druhé firmy. Treba nájsť nejakú dieru na trhu, aj v potravinárstve. Lenže na to treba hlavne financie, a nemajú 25 000 000 eur, aby takýto výskum a tím ľudí zaplatili.
Martin Hric povedal, že ak by sa niekomu podarilo vyvinúť senzor, ktorý by dokázal nájsť v surovinách baktérie salmonely, bude milionár. Treba brať do úvahy aj veľkosť firmy. Lokálna firma nemá toľko voľných zdrojov ako globálny hráč. V Mondelez si pri vyvíjaní softvéru mohli dovoliť vyčleniť tých 25 000 000 eur, pretože to robili pre 120 fabrík. Dodali svojich ľudí, najali si externé firmy a oslovili Siemens. Keď však bude záujem o expertný tím z vonka, tak firmy tých 25 000 000 radi zaplatia, ak to dlhodobo vyrieši ich problémy. Samozrejme, menšia firma musí byť veľmi opatrná v takýchto investíciách, pretože ak by kúpený systém v praxi zlyhal, zasiahne ich to tak, že zbankrotujú.
Janko potom zdôraznil dôležitosť správneho logistického toku vo fabrike. Všetko má ísť plynule. Od výroby ku koncovému zákazníkovi. Majitelia firiem v Európe sa často dívajú na produktivitu strojov a nesledujú to, čo je tiež dôležité. Čo sa deje medzi jednotlivými strojmi. Keď bol v Japonsku, všimol si, že tam tomu venujú veľkú pozornosť. Spýtal sa japonského manažéra: Koľko máte ľudí? Ten sa na neho zvláštne pozrel, akoby nerozumel otázke, a po chvíli odpovedal: Máme toľko ľudí, koľko treba! Aj Slovensko by si malo z tohto prístupu brať príklad a stať sa krajinou plynulého toku. Štát a ľudia v ňom by sa mali správať rozumne a efektívne, aby sme si budovali dobrú budúcnosť.
Po prestávke, kedy sme sa občerstvili kávou, vynikajúcimi pagáčikmi, a chutnými závinmi (makové, orechové, tvarohové), seminár pokračoval.
Z Vysočiny nás on-line oslovil pán Roman Dvořák, šéf firmy MM publishing. Energetická náročnosť výrobných zariadení, tak znel názov jeho prezentácie. Globálne otepľovanie zasahuje do života všetkých organizmov na planéte Zem. Ovplyvňuje ho politika, biznis, priemysel a množstvo ľudských činnosti. Niekedy je ťažké sa v tom vyznať. Vo vyspelých krajinách si však uvedomujú, že aj výroba musí byť šetrnejšia k životnému prostrediu. Rovnováha v prírode je narušená. Spôsobili ju ľudia svojou industriálnou činnosťou a zásahmi do krajiny. Od 19. storočia sa neustále zvyšuje koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére. Za posledných 100 rokov sa celosvetovo zvýšila teplota takmer o 3 stupne.
V roku 1997 štáty podpísali takzvaný Kjótsky protokol, v ktorom sa zaviazali znižovať emisie oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov. V roku 2015 na toto nadviazala Parížska dohoda. Netuším, či majú takéto dohody nejaký reálny zmysel. Aj ma napadla kacírska otázka. Aká bola uhlíková stopa všetkých účastníkov tejto dohody? Nebolo by v ovzduší menej emisií, ak by do Paríža nemuseli letieť všetkými tými vládnymi špeciálmi? Okrem toho sa v Paríži presúvali autami, ich pobyt tam zvýšil objem odpadu, atď. Ale podpísané ciele pekne vyzerajú na papieri. Možno by sa mali stretávať každú päťročnicu a v nových dohodách ešte vylepšovať ciele na redukciu skleníkových plynov. Realita bude podľa mňa úplne iná. Rád by som sa mýlil. Je však dobrým znamením to, že na svete existujú stámilióny ľudí, ktorí sa snažia, aby ich uhlíková stopa bola čo najmenšia. Aká je tá vaša? Roman Dvořák povedal, že Japonci sa chcú do roku 2050 úplne dekarbonizovať a myslia to vážne. Ideálny stav má črty utópie. Najlepší je taký, kedy bude uhlíková neutralita rozšírená na celú planétu. To by znamenalo, že škodlivé plyny by v pohode pohltila príroda. Je dobré, že aj v našom prostredí existujú fabriky, ktoré sa „zelenajú“. Snažia sa šetriť, znižujú náklady na energie, a zmenšujú podiel CO2, ktorý vyprodukujú stroje pri výrobe. Konkrétnym príkladom je závod Škoda Auto vo Vrchlabí, kde to pod vedením Ivana Slimáka dokážu.
Romana Dvořáka však najviac fascinujú Japonci, ktorí sú na prvej priečke. Majú najmenšie emisie na svete. Výroba obrábacích strojov je tiež „nečistá“, ale firmy ako Okuma a Mazak sa snažia, aby čo najviac šetrili životné prostredie. Je to aj ich konkurenčná výhoda, pretože narastá počet zákazníkov, ktorí myslia ekologicky. Prekvapila ma informácia, že ani elektromobily nie sú až tak čistá technológia, ako som si myslel. Ich výroba emituje dva krát viac CO2 než výroba automobilov so spaľovacím motorom. Priemysel je najväčší konzument elektriny, zemného plynu a uhlia. V roku 2050 by podľa odhadov mohlo žiť na planéte skoro 10 miliárd ľudí. Treba šetriť energie, aby sme prežili. Roman Dvořák na koniec svoje prednášky povedal, že vývoj smeruje k tomu, že niekedy budú orgány štátnej moci posielať do fabrík audítorov, ktorí budú kontrolovať, či sa dodržiavajú povolené množstvá škodlivých látok pri výrobe.
V následnej diskusií zaznela otázka, kde hľadať najväčšie úspory vo fabrike. Treba použiť obyčajný sedliacky rozum, a zistiť, čo vás najviac stojí. Musíte nájsť miesto, kde máte najdrahšie energie a tam smerovať úspory. Zazneli aj pripomienky, ktoré sa týkali ekologického správania. Určité percento dnešných mladých ľudí je citlivé na globálne otepľovanie. Dbajú na čistotu prostredia a podľa toho si aj kupujú výrobky. Poctivo triedia odpad. Mladí sa v tomto spôsobe života organizujú cez sociálne siete. Nejde tu o extrémistku Grétu, ale o prirodzenejší, a šetrnejší spôsob života. Mnohým mladým ide o to, aby aj ich deti žili v prostredí, kde bude čistý vzduch a voda. Uvedomujú si, že je to dôležitejšie ako výška HDP.
Janko Košturiak povedal, že Čína je dnes najväčší znečisťovateľ ovzdušia, ale aj tu sa pomaly roztápajú ľady. Začínajú investovať do zelenej ekonomiky. Systém života v tejto krajine je niekedy dosť radikálny. Keď niekde potrebujú ušetriť, tak jednoducho vypnú fabriku na dva dni. Čína má vo všetkom maximálne ciele. Pre všetkých na planéte bude len dobre, ak sa Čína rozhodne, že sa stane najväčšou zelenou ekonomikou na svete. Janko rozosmial prítomných keď povedal, že zelenou cestou sa vybrali aj u Šveca. Chodia do roboty na bicykloch. Možno už čoskoro budú mať manažéri šliapacie bicykle aj v kanceláriách. Budú vyrábať elektrickú energiu z vlastných zdrojov. Ľubomír Švec na to reagoval, že sa tiež snažia šetriť, ale ich výroba nie je až tak energeticky náročná ako napríklad v hutiach. Nehrozí u nich ani to, aby u nich bolo „zhasnuté“, lebo robia kusovú výrobu.
V diskusii sa následne rozviedla téma definície, kto je vlastne priemyselný inžinier a aká je jeho úloha v podniku. Kedysi to bol človek, ktorý držal v rukách stopky, a meral nejakému robotníkovi čas, za ktorý vykoná nejakú činnosť. Potom sa ku robotníkovi dala kamera. Priemyselný inžinier by však mal byť človek s nápadmi, ktoré zlepšia procesy. Niekde sa to úplne zvrhlo. Pred piatimi rokmi sa stalo, že v jednej firme hodili do osudia všetky nápady, zatočili, a vytiahli víťaza, ktorý dostal nové auto. Vyhral ho človek, ktorého napadlo, že treba neustále sledovať, či na záchodoch netečie voda. Priemyselný inžinier sa nemá zaoberať takýmito blbosťami. Má mať holistický pohľad na celú firmu. Musí objavovať úzke, problémové miesta a tam hľadať riešenia. Musí poznať celú výrobu, vedieť správne analyzovať dáta a reagovať na ne. Ak však tie dáta nie sú kvalitné, môžu viesť do slepej uličky. Priemyselný inžinier musí skrátka vedieť trafiť klinec po hlavičke. Mal by robiť marže v rámci podniku. Obchodník robí marže mimo podnik. Darmo ušetríme náklady na výrobu, ak vyrábame výrobok, ktorý si kúpia dvaja zákazníci za rok. Priemyselný inžinier by sa mal pohybovať medzi ľuďmi z vedenia firmy. Nesmie sa báť povedať majiteľovi pravdu. Mal by byť ako šašo na kráľovskom dvore, ktorý sedí vždy pod kráľom. Jeho reč by nemala byť – Ja si myslím. Myslieť treba predtým. Na porade musia odznieť len fakty a pravdivé dáta.
Na obede v jedálni „U Šveca“ si ku pri prisadla Aďka, ktorá v tejto firme pracuje. Dali sme sa do reči. Povedal som jej, že minulý mesiac mnou, aj Ankou Čaplovičovou, otriaslo to, čo sme videli počas cesty do Bratislavy. Autonehodu so smrteľným koncom. Aďka sa na mňa smutne pozrela a povedala: Tá pani čo zomrela bola moja bývalá učiteľka angličtiny z gymnázia. Všetci študenti ju mali radi. Ostali po nej dve deti. Aký je ten život nevyspytateľný. Príde nečakaný moment a je koniec. Učila v Nitre, ostávalo jej len pár kilometrov domov, dostala šmyk a domov už nikdy nepríde.
Po obede vystúpil pán Martin Habarda, obchodný riaditeľ spoločnosti IPESOFT. Tá má dlhoročné skúsenosti s hľadaním riešení pre optimalizáciu nákladov v priemysle a energetike. Pán Habarda povedal, že je nielen softvérista, ale aj energetik. Ako sa budú vyvíjať ceny energií v nasledujúcich mesiacoch je najdôležitejšia otázka pre každú firmu. Podniky žili v minulosti inak ako dnes. Mali stabilný výrobný plán a fungovali v nepretržitej prevádzke. Počasie bolo tiež stabilné. Cez zimu bola zima a cez leto teplo. Dnes sa výrobný plán dynamicky mení. Pracuje sa v 2 – 3 zmennej prevádzke. Počasie je vďaka klimatickej zmene veľmi nestabilné, a stáva sa „nebezpečné“ už aj u nás.
Prvý krát v živote som počul niekoho hovoriť o energetike. Nechápal som z toho skoro nič. Priznám sa, že pojmy ako rezervovaná kapacita, delenie zisku z odchýlky, kupovanie na spote, mi nič nehovorili. Ale aj najväčší tupec, ak pozorne sleduje človeka, ktorý hovorí cudzou rečou, dokáže nakoniec malé percento informácií pochopiť. Nevedel som, že existuje krátkodobý trh, kde si môžu firmy kúpiť elektrinu na zajtra. Na grafe sme videli aj priemernú cenu elektriny v rokoch 2019 – 2023. V roku 2022 kvôli vojne na Ukrajine vystrelila do výšok, kde predtým nebola. V prvom štvrťroku 2023 táto cena zhruba o tretinu klesla, ale aj tak je ďaleko vyššia ako pred rokom 2022. Cena elektriny počas dňa tiež rôzne klesá a stúpa. Túto krivku na dennom spote využili napríklad v dedine Modrovka. Keď je cena najnižšia, to znamená v noci, vtedy zapínajú obecný vodojem. Nedá sa predikovať, aké budú ceny elektriny o rok, či dva. Bude na ne mať vplyv aj súčasný nárast využitia obnoviteľných zdrojov, ako je vietor a slnečná energia. Elektromobilita je veľká móda a bude spôsobovať väčší dopyt po elektrine ako doteraz.
Možno by mali vo firme ŠVEC a SPOL odrádzať ľudí od kúpy elektrických áut, aby im neskolabovala sieť, keď si ich počas pracovnej doby budú všetci zamestnanci nabíjať. Jazdite radšej na bicykloch. Na seminári bol od nich aj hlavný energetik. Hovoril, že tiež kupujú na spote. Elektrický vozík je pre nich výhodnejší ako plynový. Nabíjajú ich len v noci, keď je elektrina lacnejšia. Ale rátajú aj s trendom, že do 10 rokov bude možno väčšina zamestnancov jazdiť na elektromobile.
Martin Hric povedal, že aj u nich sa snažia šetriť. Kedysi sa čokoláda miešala stále. Ale ona sa nepokazí, keď sa nebude miešať 20 minút. Martin Habarda spomínal človeka, ktorý dal vykopať nádrž, do ktorej dal zboku trysky, cez ktoré tiekla voda. V nádrži sa neustále točila. Dal tam vrtuľu a na výrobu elektriny využíval zotrvačnosť vody. Janko Košturiak hneď reagoval, že pozná chlapíka, ktorý špekuloval, ako využiť odpad vo firme. Vyrába nejaké doštičky pre IKEU. Z odrezkov a pilín robí pelety. Zarobí na nich dnes viac ako na výrobkoch pre IKEU.
Martin Habarda v skratke predstavil ako pracujú odborníci z ich firmy. Keď si ich niekto objedná, zriadia systém energetického manažmentu. Zaujímajú ich informácie o reálnych spotrebách. Zisťujú, ktoré sú kľúčové spotrebiče. Z toho vzniká softvér aj hardvér, ktorý utlmí spotrebu energie. Spomenul firmu, kde mali vzduchotechniku na streche. Snímače cez leto o 12 hodine hlásili, že na streche je 60 stupňov. Klimatizácia zúfalo bojovala o to, aby bolo 22 stupňov. Žralo to veľa energie. Vyriešili to tak, že keď stúpala teplota, tak snímače „oklamali“, že je omnoho menšia teplota, ako v skutočnosti.
Janko Košturiak s úsmevom povedal, že je množstvo predavačov teplej vody. Keď prídu do firmy, tak sebavedomo povedia, áno, všetko vyriešime, kde vám to máme namontovať? Ale na konkrétne otázky, napríklad, čo to prinesie, a kedy sa to vráti, odpovedať nevedia. Na rozdiel od týchto, má firma IPESOFT „zakázané“ brať nové zákazky. Majú ich toľko, že nestíhajú.
Na záver seminára sa opakovane otvorila téma vzniku expertnej skupiny IINOVATa, ktorá by bola schopná prinášať riešenia, po ktorých by bol dopyt. Spojiť lokálnu znalosť firmy s expertmi z vonku a vytvoriť funkčný biznis. Prišla na pretras otázka, čo je vlastne slovenská kreativita. Vieme veľmi dobre obchádzať systém, vieme nadávať, opiť sa, ale vieme aj, ako sa ľudovo povie, z hovna upliesť bič. Ale nevieme potom ten bič predať a dotiahnuť celý proces do konca. Naši strojári dokážu vymyslieť dobrý produkt, ale slabý marketing všetko pochová. Potom prídu ľudia, ktorí vymyslia (akože) lietajúce auto (tí, ktorí ho vymysleli, určite sledovali film Fantomas sa hnevá, z roku 1965) alebo ekokapsule. Sú to všetko len marketingové projekty, aby tí ľudia dostali peniaze od naivných investorov.
Janko Košturiak seminár uzavrel s informáciou, že už nasadzujeme systémy, ktoré robotníkovi, ale aj manažérovi, presne povedia čo urobil zle, a v ktorej minúte. Toto vyzlečenie do naha nebude príjemné.
Ale známy výkrik dieťaťa – Kráľ je nahý!, je pravdivý, nie?
Autor: Peter Sorát
Ilustračný obrázok zdroj: https://www.vecteezy.com/
